Život

Nedeľné zhrnutie posledného mesiaca v mojich myšlienkach

Mala som niekoľko nápadov, o čom písať článok. Napokon sa nechávam uniesť myšlienkami. Ono to je niekedy treba. Zamyslieť sa nad všetkým, čo sa v živote deje, prehodnotiť isté veci… Koniec-koncov, slovo je môj nádych, nie? 🙂

Život je riadne nevyspytateľný. Ale všetko, čo sa deje, nás má niečo naučiť. A je skutočne pravda, že všetko zlé, je na niečo dobré. Okrem vojny, samozrejme, tá nie je dobrá na nič. Myslím tým skôr životné skúšky.

Posledné týždne boli pre mňa pomerne zaujímavé. Vlastne posledný mesiac. Po rokoch trápenia sa kvôli niečomu som si v poslednom čase začala uvedomovať, že to aj tak nezmením a začala som sa od toho dištancovať. Nemôžem povedať, že teraz sa tým netrápim, že to pre mňa neexistuje. Ale uvedomila som si, že to vážne nemá zmysel. Zatváram za tým dvere. Doslova. A pomohlo mi to. Akosi mi je ľahšie.

A takisto som si v poslednom čase uvedomila, že napriek úzkostiam, občasným panickým záchvatom a iným peripetiám, som vlastne šťastná. Pretože ono ani nejde o to, že musíte mať v živote všetko dokonalé na to, aby ste boli šťastní. To šťastie môžu tvoriť maličkosti. A veci, ktoré sa zdajú úplne obyčajné. Takže som šťastná. Mám prácu, skvelý vzťah s mamkou, zmysel života, skvelú kamarátku, umenie, kávu, slobodu v rámci možností. Robí ma šťastnou to, keď píšem tento článok. Robí ma šťastnou, keď ráno sadnem do autobusu a počúvam hudbu, sledujem prírodu a je to pre mňa strašne veľa.

Vám sa to môže zdať ako niečo úplne obyčajné, nezmyselné. Ale pre mňa je to celý môj život. Som naozaj šťastná. Možno nie navonok. Ale vo vnútri áno. Je to taký zvláštny pocit, keď si to uvedomíte. To šťastie v obyčajnej chvíli.

Odbočím od šťastia, ktoré prežívam a trošku sa povenujem vzťahom.

Veľa som rozmýšľala (možno priveľa, vzhľadom na situáciu) o ľuďoch, ktorých som pri sebe mala. O tom, čo mi niektorí povedali, čo si o mne mysleli a ako som ich vlastne neodhadla. Bolo ich veru viacero. Napriek tomu, že ma zranili, som im vďačná. Pretože viem, že pre iných som stále dôležitá. A viem, že mnohí ľudia závidia a súdia druhých podľa seba. A to sa nestalo len mne. Vidím to vo vzťahoch aj u iných ľudí. Popravde som to nevedela nikdy pochopiť. Ani ja nie som dokonalá, ale vo vzťahoch som sa vždy snažila pomôcť každému. Vždy som do toho dávala všetko, čo som mohla. A vlastne nakoniec zisťujem, že všetkým sa nedá zavďačiť. Videla som to už pred rokmi, vidím to teraz. Keď občas pozorujem vzťahy ľudí v mojom okolí, je mi smutno z toho, ako vie byť niekto vyslovene toxický. Mám chuť vtedy nejako ich zachrániť, ukázať im, že ja tu som.

A dostávame sa k tomu ďalšiemu. Priveľa uprednostňujem iných. Málo sa venujem sebe.

Keby som mala počítať myšlienky, obavy a riešenia problémov, ktoré som venovala ľuďom okolo seba, ich pomer k mojim vlastným problémom a pocitom, by bol rozhodne oveľa vyšší. Veľakrát som v duchu rozmýšľala: „Ach, on/ona to má teraz ťažké, ako mu/jej mám pomôcť, čo urobiť, aby sa cítil/a lepšie, ako mu/jej to pomôcť riešiť.“ Alebo: „Strašne sa bojím o neho/ňu, či to zvládne, bojím sa, aby sa to nezhoršilo…“ A tak ďalej. A neviem si pomôcť. Viem, že mi to nerobí dobre a že priveľmi uprednostňujem problémy a často aj potreby iných.

Možno, keby som dokázala prestať, vedela by som sa venovať viac sebe a konečne svoj život vziať plne do vlastných rúk a podporiť to moje šťastie. Len ako?

Uf, vidím, že som toho napísala dosť. A to by som veru vedela pokračovať. Ale potrebovala som zo seba dostať aspoň niečo.

A potom sa divím, prečo som stále tak unavená, keď neustále rozmýšľam. Ale…

… aspoň som šťastná, a to je najdôležitejšie. Aj keď, ešte by to mohlo byť lepšie. No to pôjde. 🙂 A na plač nemám čas, chuť a ani energiu.

Cítim šťastie, vďačnosť aj napriek problémom. A najradšej by som to šťastie rozdala ďalším, ktorí ho potrebujú a na ktorých mi záleží.

Týmto článkom sa nechcem ľutovať a ani aby ste ma vy ľutovali. Ono ani nie je na to žiadny dôvod. 🙂

Do komentárov mi kľudne napíšte, ako sa máte a či prežívate niečo podobné aj vy. A či ste šťastní. 🙂 Aj keď len vnútorne.

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

2 komentáre

  • Henrieta

    Máš pravdu. Človek sa musí tešiť z každej maličkosti, inak by sa musel niekedy prepadnúť až na samé dno, do úplnej temnoty.
    Takže Ti prajem čo najviac tých „maličkostí“ v živote.
    😘😍😙🥰❤️

  • Nikol

    Mám pocit, že všichni teď v sobě máme spoustu myšlenek. Sama o tom chci napsat článek, nový myšlenkovník, protože je totho teď dost, co mám na srdci. Buď nadále šťastná, nemusí to být na sto procent, ale buď 🙂 Člověk by se měl radovat i z toho mála, co má.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.