V (bez)nádeji

Nehanbím sa za svoje jazvy!

Súčasťou mojich psychických problémov bolo aj sebapoškodzovanie. Trvalo to osem rokov. To sa podpísalo na mojich zápästiach, ramenách a trochu aj na nohách. Porezaním sa som riešila všetku bolesť, ktorú som cítila. Myslím duševnú bolesť. Všetky pocity prázdnoty, osamelosti, menejcennosti, smútku… Jednoducho všetko.

Dnes mám zápästia posiate belasými čiarkami. Každá jedna odkazuje na nejaký pocit. Každá jedna jazva je príbeh. Boj, ktorý som vyhrala.

Mohlo by sa zdať, že to nie je výhra. Ale keď si predstavím, že namiesto tej jednej jazvy som mohla zomrieť, vzdať sa… Je to pre mňa výhra.

Ešte v období, keď to sebapoškodzovanie trvalo, som sa snažila to všetko skrývať. Čerstvé jazvy, staré jazvy… akúkoľvek ranku som zakrývala. Dlhé rukávy, náramky, potítka. V lete som sa parila v potítku, nerada som nosila kraťasy a trojštvrťové nohavice. V zime dlhé rukávy, najlepšie dlhé až po koniec dlane, aby si náhodou nikto nič nevšimol.

A keď si niekto niečo všimol, tvárila som sa, že to nič nie je a snažila sa to zahovoriť.

V tých časoch som sa nenávidela a nenávidela som aj svoje jazvy. Za každú novú som sa znenávidela viac a viac. A to viedlo k ďalšiemu poraneniu.

Potom, keď som sa začala rezať menej a menej – čo bol tak rok 2017, kedy som sa porezala naposledy -, tak mi tie jazvy prestali prekážať. Sebanenávisť tam bola stále, ale nejako som sa s nimi zžila. Možno to bolo aj preto, že už žiadne neskôr nepribúdali a moje zápästia už zostali rovnaké. Hnevala som sa na seba, čo som si spôsobila, ale začala som tie jazvy vnímať ako svoju súčasť.

Napokon, keď som sa dostávala vďaka antidepresívam z depresií, som si začala hľadať cestu k sebaláske a začala som mať svoje jazvy rada. Začala som nosiť kraťasy, krátke rukávy, jednoducho som sa začala obliekať tak ako predtým, keď moje zápästia boli čisté.

A práve vtedy som ich dokázala vnímať ako vyhraté boje. Uvedomovala som si, že som skutočne mohla aj umrieť, ale nezomrela som a prežila to. Znie to zvláštne, ale je to tak.

Po tých rokoch môžem povedať, že sa za jazvy nehanbím. Mám ich na sebe rada. Sú mojou súčasťou, ktorú už nezmením, takže ani keby som ich nemala rada, nemám na výber a musím si na ne zvyknúť. Ale ja ich rada mám.

Počas tých troch rokov od začiatku úspešnej liečby som si našla cestu k sebaláske a zmenila postoj k sebe samej. Bola to veľmi dlhá a ťažká cesta.

Predtým som si myslela, že sa budem za svoje jazvy do smrti nenávidieť.

Možno sa mi niektorí ľudia čudujú, že ich tak dobre vnímam, mám ich rada, keď som si nimi „zhyzdila“ zápästia. Niekomu sa to možno hnusí, ale mne na tom prestalo záležať. Pozerám sa totiž teraz na tie jazvy ako na niečo, čo symbolizuje môj dlhý súboj, ktorý som prežila a vyhrala. Symbolizuje všetky príbehy, ktoré by ľahko mohli skončiť tragicky, ale ja som ich prežila „len“ s jazvami.

Dnes si jednoducho poviem: „Ak sa niekomu nepáči, nech sa nepozerá.“ A idem si svoje ďalej. Ja sa za tie jazvy nehanbím a nikdy ani nebudem.

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.