Nový projekt, smrť môjho psieho parťáka a iné trampoty

Nedávno som sa pozrela na svoj blog a zistila som, že posledný článok som zverejnila v apríli. Nejako som to tu flákala. A keďže sa potrebujem trochu vypísať, je čas zhrnúť, čo sa všetko od apríla udialo. Je toho pomerne dosť. Tak, kde začať?

Po pomerne ťažkom období som sa dávala opäť mierne dokopy. Prišiel aj nový impulz, ktorý ma posunul o niečo vpred. Založila som instagramový projekt s názvom „Nadýchni sa“. Rozhodla som sa zdieľať zaujímavosti a skúsenosti o duševnom zdraví. Projekt mi dodnes drží. Nemám veľa sledujúcich, ale aj to málo ma teší. Takže ak ste ho ešte nevideli, nájdite si na instagrame @nadychni_sa – zdieľam príspevky dvakrát do týždňa plus každý deň je online príbeh s citátmi. Stále ma to veľmi baví.

Opäť som po roku absolvovala EMG vyšetrenie kvôli posúdeniu operácie môjho karpálneho tunela – ten si už našiel aj kamaráta na druhej ruke. Máj bol pomerne pracovne náročný, snažila som sa vyladiť si ideálny počet odpracovaných hodín. Stále som od seba chcela priveľa, nedbala na to, že poobede už nič nezvládam a stále som na seba tlačila. Napokon sa mi to však podarilo vyladiť.

Začiatkom júna som si užila príjemné nákupy v Bory Mall. K tomu som mala každú chvíľu termíny u zubárky, lebo riešim problémy so zubami. A bola som aj na preventívnej prehliadke. Jún bol ťažký mesiac. Už nejako v prvej polovici sa mi začal Laky meniť pred očami. Z energického a uštekaného psíka bol apatický a smutný pes. Len tak. Lusknutím prstov. Najprv sme mysleli, že má len nejakú virózu. Lenže to bolo horšie a horšie. Dvadsiateho júna som odišla na dva dni do Prahy. Mali sme v práci teambuilding. Strávila som ho s mojou kamarátkou Nikol a boli to príjemné chvíle aj napriek fuck upu s ubytovaním.

Keď som na druhý deň prišla domov, očakávala som zbesilé vítanie Lakyho. No nestalo sa tak. Len ku mne prišiel, pozeral sa na mňa a nechal sa pohladkať. Vtedy som sa zložila, pretože to bolo veľmi čudné. Nemohol by predsa zostarnúť z ničoho nič. Navyše mal opuchnuté bruško.

Na druhý deň sme šli k veterinárovi. Vyložili sme ho na stôl a o chvíľu sa dozvedeli hroznú správu. Moja malá láska mala rakovinu pečene. V bruchu mal tekutinu. Veterinár mu dával 5 dní. A tak sme sa rozhodli ukončiť jeho trápenie. Totálne som sa zložila.

Ten pes so mnou prežil dvanásť rokov. Bol pri mojich panických záchvatoch, bol zmätený, keď som sa pri ňom pokúsila o samovraždu. Vždy ma vedel rozosmiať. Presne vedel, kedy trpím. Trávila som s ním celé dni sama. Bol to môj parťák, najlepší priateľ.

O týždeň na to som absolvovala magnetickú rezonanciu, ktorú som vďaka Xanaxu zvládla. A potom som zistila, že mám zlé výsledky krvi po preventívke. Ukázali stredne ťažkú anémiu. Začala som trochu stresovať. Teraz ma čaká vyšetrenie na hematológii, pretože možno mám poruchu vstrebávania železa.

Teraz to už je mesiac od vtedy, čo Laky zomrel. A stále ma to bolí. Nedá sa to vypnúť. Život síce ide ďalej a viem, že sa už nevráti, ale smútok ma stále neopúšťa aj napriek tomu, že inak som celkom v pohode. Alebo nie som? Ani neviem. Mávam nočné mory, záchvaty paniky sú mierne častejšie ako predtým a zisťujem, že som na to vlastne sama. Takmer. Asi ma niektorí nepochopíte, že stále smútim za psom. Ja to ale neviem nijako vypnúť a ani ovplyvniť. Snažím sa normálne fungovať ďalej. Je to vyčerpávajúce, ale pomaličky to ide. Len mi stále veľmi chýba a neviem čo s tým.

A aj keď píšem tento článok s úmyslom trochu sa vyspovedať, mám strach sa zverovať. Zároveň nechcem nikomu ublížiť a zároveň mám pocit, že sa radšej zverovať nemám. Lebo to negatívne asi nechce nikto počuť.

A tak. Ale okrem tohto všetkého sa vlastne mám fajn. A to bude asi odpoveď na všetky „ako sa máš“ otázky. Jeden človek, ktorý raz povedal, že s bolesťou je človek sám, mal asi pravdu.

Ale mám mamku. A psychologičku. Tak to snáď zvládnem. Bože, je to sakra ťažké, ale to dám! A navyše chcem dať šancu novému šteniatku, len musím ešte počkať kým budú. 🙂

PS: ak si aj vy prechádzate stratou (či už psíka, iného miláčika či človeka), dajte si na uzdravenie čas. Vykašlite sa na všetky vety: „prenes sa cez to“. Nechajte voľný priechod emóciám. Ja sa to tiež snažím aj napriek tomu, že kvôli niektorým ľuďom by som to najradšej potlačila. Snažím sa ale v tomto riadiť psychologičkou, ktorá tiež potvrdila, že trúchlenie má svoj proces a nestane sa to za mesiac. Môže, ale aj nemusí – nech je to akokoľvek, je to v poriadku.