Keď sa zoznamujem s novými ľuďmi, je to vždy zaujímavé. Kedysi som pri zoznamovaní nechcela o tému môjho zrakového hendikepu ani len zavadiť, teraz som schopná o tom otvorene hovoriť. Ľudia reagujú takmer rovnako, keď hovorím o tom, ako vidím a ako fungujem v živote.

Ich reakcia pozostáva z obdivu a niekedy aj z ľútosti. Obe reakcie mi nie sú vyslovene nepríjemné, ale obdiv mi príde neadekvátny a ľútosť absolútne zbytočná. Preto som sa rozhodla napísať článok, kde tieto súčasti reakcie cudzích ľudí pri zoznamovaní, rozoberiem.

Poďme sa teda najprv venovať obdivu.

Zvyčajne to prebieha tak, že ja priznám, že mám zrakový hendikep (alebo to spomenie niekto iný) a som automaticky pripravená na otázky. Teda aby som bola úprimná, som už pripravená aj na tie hlúpe otázky. A to ma nechápte v zlom, ale na také otázky si musíte zvyknúť – hlúpa otázka je napríklad: „Keď sa postavím sem a ukážem ti nejaký počet prstov, uvidíš to?“ Našťastie väčšina ľudí sa pýta celkom pochopiteľné otázky. Ako vidím, ako som schopná pracovať na počítači, ako sa orientujem v priestore, atď. Normálne otázky, ktoré viem, že ľudí zaujímajú a ak sú položené slušne, odpoviem na ne bez problémov.

Akonáhle zodpoviem takéto otázky tak, aby ma dotyčný dokázal pochopiť, nastáva práve jedna z uvedených reakcií. Pri obdive často dotyčný povie: „Wow, obdivujem ťa, že to dokážeš takto zvládať. Ja na tvojom mieste by som bol/bola úplne v koncoch.“ Alebo: „Si statočná.“

Vždy vo vnútri prevrátim očami po takýchto vetách. Ja to teda nikomu neberiem, že má potrebu ma obdivovať, ale príde mi to neadekvátne. Čo je na tom k obdivu?

Keď sa narodíte s hendikepom máte dve možnosti. Buď sa už na začiatku opustíte, budete svoj život vnímať ako nezmyselný a budete veriť, že nikdy nič nedokážete, pretože vám v tom bráni zrak. Alebo sa s tým naučíte žiť, budete hľadať spôsoby ako si život zlepšiť, ako robiť veci, ktoré milujete a budete si ten život užívať. Vyberte si. Stavím sa, že väčšina z vás by si vybrala práve druhú možnosť.

Ja vždy poviem, že nedostanete na výber. Aj keď možnosť výberu tam je, ale nepoznám človeka, ktorý by chcel žiť život prvým spôsobom. To by vlastne ani život nebol.

Ak chcete žiť, jediné čo musíte spraviť, je, zmieriť sa s tým a naučiť sa s tým žiť. Iná možnosť nie je.

A mám pocit, že na tom nie je čo obdivovať. Pretože je to hádam pochopiteľné rozhodnutie, nie? Ak by som sa rozhodla opustiť sa, určite by som teraz nepísala tento článok, nekreslila by som. Pretože na to dobre nevidím, som slepá ako patrón, tak načo? Lenže ja som chcela z toho života niečo mať. Tak som to musela prijať. Aj keď to bola dlhá cesta a ťažká. Ale dokázala som to.

Možno je to pre vás dôvod obdivovať ma, no pre mňa je to úplne normálna vec.

Ľútosť

je kapitola sama o sebe. Spojila som tieto dve reakcie do jednej, pretože väčšinou idú ruka v ruke. Často sa mi stáva, že sa stretávam s vetami typu: „Chúďa, nemáš to v živote ľahké.“ Alebo: „Ježiši, to ma tak mrzí, že máš takýto hendikep.“

Vážne, na čo je ľútosť dobrá? Pomáha to nejako vám? Stavím sa, že nie. Pomáha to mne? Absolútne nie. Skôr sa potom cítim horšie. Ľútosť je úplne zbytočná, rovnako ako sebaľútosť. Netvrdím, že niekedy som sa neľutovala, ale napokon mi vždy došlo, že je to zbytočné.

Nie, nemám to v živote ľahké. Ale kto má? A že to niekoho mrzí, že mám takýto hendikep? Chápem. Napríklad moju mamku to mrzí. Pretože by chcela vidieť svoje dieťa zdravé. Je to normálne. Ale nikto nedostane na výber. Jednoducho som taká, mám hendikep. Ale ako som spomenula, buď môžem celý život stráviť tým ako ma to štve a mrzí a pritom mi budú utekať roky až napokon budem stará dôchodkyňa, ktorá nikdy nič nezažila a neskúsila, pretože nevidí, alebo budem žiť život tak, ako sa len dá a budem si to užívať.

Isteže, dakedy ma štve, že nevidím a že možno by som mohla robiť také veci, ktoré sú pre mňa komplikované. Ale vždy si poviem, že oproti veciam, ktoré robiť nemôžem, sú veci, ktoré robiť môžem. A tie robím a užívam si ich.

Takže obdiv a ľútosť sú zbytočné. Ničomu a nikomu nepomôžu. Nevravím, že takouto reakciou ma automaticky ten dotyčný naštve, ale ušetrilo by nám to čas pri zoznamovaní. 🙂

Na druhú stranu to chápem, sú to asi prirodzené reakcie. Len úplne zbytočné. Čas, ktorý vyplním vysvetľovaním, prečo sú zbytočné, by sa dal naplniť rozhovorom o niečom úplne inom a zaujímavejšom.

To je môj pohľad na túto vec. Možno iní hendikepovaní to vnímajú inak, každý má svoj názor. Toto je ten môj.

Pre mňa je ľútosť zbytočná a obdiv neadekvátny.

Related Posts

6 thoughts on “Obdiv verzus ľútosť a zrakový hendikep

  1. Aj keď to je asi veľmi individuálne, vedela by si povedať, ako by mal nehendikepovaný človek reagovať pri zoznámení sa s hendikepovaným bez toho, aby prejavil spomínanú ľútosť či obdiv? Možno tým, že veľa ľudí neprichádza často do kontaktu s hendikepovanými, nevedia, čo je vhodné povedať, a tak siahajú po klasických frázach, ktoré opisuješ v článku. Napríklad ja sa priznám, že tiež by som asi nevedela, ako vhodne reagovať. Možno by si mohla poradiť, aká reakcia by pre Teba bola najpohodovejšia, aby si sa necítila nepríjemne ani ty, ani ten, s ktorým sa zoznamuješ 🙂

  2. To už je v povahe človeka, že prejaví práve takéto reakcie. Chce tým ukázať, že sa zaujíma o človeka. Teda v tomto prípade o teba.

  3. Hloupé otázky typu: „Kolik prstů vidíš?“. Jsem taky vždycky nesnášela. Většinou se takhle ptali na základce. V podstatě je to bezohlednost a hraničí to s výsměchem. Prsty přece spočítám. Ještě horší jsou věty typu. „Když nevidíš, kup si silnější brýle.“
    Já sama jsem vždycky měla kolem sedmi dioptrií, takže jsem taky trochu zrakově limitovaná. A ani ty brýle mi nejdou vyladit tak, aby člověk viděl na sto procent. Ale člověk nějak musí naučit žít s tím, co má. V podstatě můžu existovat normálně. Jen potřebuju ke čtení vetší písmenka, než normální člověk. A taky na řízení auta si netroufnu.
    Jinak, musela jsem pátrat ve tvých starších článcích, abych zjistila, ca vlastně máš za hendikep a i já se nedovedu ubránit obdivu. Tak je to asi vždycky, když někdo druhý zažívá něco, co si ten první neumí ani představit. Ať je to cokoliv.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *