Život

Po prvom semestri na výške…

Prajem vám krásny deň, pevne verím, že aj napriek situácii s covidom ste všetci prežili aspoň príjemné Vianoce a hlavne v zdraví. Moje Vianoce boli a sú príjemné, covid nás obchádza (klopem na zuby). Ale dnes sa nebudem venovať Vianociam. Vopred vás chcem upozorniť, že tento článok bude možno znieť ako celok trochu chaoticky, ale mám toho veľa na srdci a cítim, že to chcem zhrnúť v jednom článku, keďže to všetko spolu súvisí.

Mám za sebou prvý semester na vysokej škole. Momentálne je skúškové obdobie. Jednu skúšku som už splnila, ďalšie dve ma čakajú v januári. K čomu som sa veľmi nevyjadrovala je dištančná forma výučby. Ak ma sledujete na Instagrame, určite ste si ten prechod mohli všimnúť. Preto som vlastne koncom októbra cestovala z Brezna späť domov.

Veľa ľudí sa ma už pýtalo, čo si myslím, o dištančnom vzdelávaní vzhľadom na môj hendikep. A ja mám v podstate dva protichodné pocity. Na jednu stranu sa mi to tak páči. Pretože keď musíte chodiť fyzicky na prednášky, teda som musela sedieť dve hodiny denne vo vlaku, tak som za ten deň stihla menej. Teraz sa vypnem z prednášky a môžem sa hneď pustiť do povinností. Takže to šetrí čas. Ale nešetrí to moje oči. Za posledné mesiace toho moje oči zvládajú ešte menej než predtým. Každý môj deň končil migrénou a opuchnutými očami, ktoré boleli, niekedy aj štípali. Dištančná forma je teda fajn, ale nie úplne pre moje oči. Avšak tento problém by bol aj počas klasického chodenia do školy. Myslela som si totiž, že sa to stáva len pri častom pozeraní do počítača, avšak keď som sa učila na skúšky zo svojich materiálov, ktoré mali vždy zväčšené písmo, večer som bola rovnako KO.

Počas celého semestra som bola neustále unavená, ale najviac som to pociťovala v decembri, keďže sa blížili skúšky a termíny seminárok. Často som o tom, mimochodom, písala na Twitter. Bola som tak unavená, že mi vlastne už bolo jedno, ako to dopadne, či prejdem skúškou, alebo nie. Len som to všetko chcela mať už za sebou.

Moja izba vyzerala hrozne počas celého decembra. Nestíhala som upratovať, respektíve som na to nemala už energiu. K uprataniu a konečne aj k zdobeniu na Vianoce som sa dostala deň pred Vianocami, pretože ešte v utorok som mala skúšku.

Ďalšia vec, ktorú chcem zmieniť, je, že som bola zaradená medzi študentov so špecifickými potrebami. Rozhodnutie mi prišlo až v novembri. Ale hlavne že prišlo. Na skúškach som dosiaľ problém nemala, dokonca som stíhala štandardný čas (pretože mi jeden z učiteľov ani neodpovedal na mail). Niektoré testy, ktoré som už mala sa vydarili, niektoré nie.

Teraz sa dostanem k druhej časti článku. Vysoká škola je veľký nápor na psychiku. A o to viac, keď máte psychické zdravie rozkolísané.

Ešte než začala škola, som chcela na blog (ešte vtedajší Na krídlach fénixa) písať článok o svojom aktuálnom psychickom stave. Bolo to obdobie plné šťastia a hlavne – prestala som užívať antidepresíva a antipsychotiká. Postupne som miernila dávky a potom prestala úplne. Cítila som sa tak skvelo, že sa mi depresia úplne vyhýbala. Bola som ako človek, ktorý nikdy ničím takým netrpel. Bola som na seba pyšná. Nebola som odvtedy ani u svojej lekárky a ani u psychologičky. Avšak teraz si nie som istá, či to rozhodnutie bolo správne.

Počas semestra sa to mierne začalo zhoršovať. Škola je nátlak na psychiku. Depresia začala vystrkovať rožky. Keď ste už niekedy depresiou trpeli, tak ona len tak neodíde z vašej duše. Stále tam niekde je, čaká na príležitosť, ale vy o nej neviete. Takže máte pocit, že ste vyliečení. Tiež som mala ten pocit. K tomu sa pridala stará známa úzkosť.

Moja diagnóza je typická tým, že epizódy depresie sa striedajú často a keď dobrú náladu vystrieda depresia, je to veľmi tvrdý pád. Veľmi, veľmi tvrdý.

Ako som už spomínala, počas semestra sa to začalo mierne zhoršovať. Stávali sa silné vpády depresie. Plač, úzkosť, plač, beznádej, nezmyselnosť všetkého vrátane mojej existencie. Ani škola mi nedávala zmysel. Niektoré epizódy trvali krátko. iné dlhšie. Niektoré boli silné, niektoré miernejšie, avšak rovnako ovplyvňujúce moje fungovanie. Preto bolo niekedy ťažšie naučiť sa, písať seminárku. Moja sústredenosť bola nulová.

Začala som sa strašne báť. Často som rozmýšľala nad tým, ako sa mi krásne podarilo vyhrabať sa z toho ťažkého obdobia, čo všetko som za ten čas šťastia urobila a zvládla. A keď som si spomenula na to obdobie, keď som trpela, bolelo to. Tak som začala mať hrozný strach, že sa to chce vrátiť, že toto sú náznaky toho horšieho. Pretože ja som sa nechcela k tomu už vrátiť. Chcela som byť šťastná. Lenže teraz sa mi stávajú výpadky tohto šťastia. Isteže, každý má občas zlú náladu, tá sa mi samozrejme stávala, ale… viem, že toto nie je zlá nálada. So zlou náladou nemáte chuť ukončiť všetko čo robíte a len spať, nemáte chuť prestať dýchať. Proste sa len vyplačete a je vám lepšie. Ale počas depresívnej epizódy môžem plakať dve hodiny v kuse a ničomu to nepomôže. Stále sa cítim nezmyselná, je to akoby zatmenie. Nič krásne nedáva význam. Žiadne svetlo, len tma. Niekedy sa zatmie na dlhšie, inokedy na kratšie. Niekedy prenikne kus svetla, inokedy je úplná, čierno-čierna tma.

Znovu prišli pocity menejcennosti, pochybnosti. Chcela som vzdať školu. A stále mám strach. Keď som sa hlásila na výšku, vravela som si, že nemusím mať stopercentné výsledky, stačí keď prejdem. Vravela som si, že ak sa to s mojím psychickým zdravím zhorší, nechám to. Ale na druhú stranu to nechcem len tak nechať. Ale do akej miery sa to budem snažiť vydržať, kým zase nespadnem?

Iste, vravela som si, či nezačnem znovu užívať lieky. Ale to by ma vyradilo na dva týždne. Bola by som ešte viac unavená.

Tak sa tu teraz snažím užívať si dobrú náladu a voľno. Aj keď som stále plná strachu. Ale v tých prívaloch depresie, ktoré ma v posledných mesiacoch navštevujú sa objavila znovu i moja kreativita. Len popri učeniu na to nemám čas. A to ma frustruje. Aspoň teraz na to mám viacej času, hoci viac ma láka Netflix. 😀

To je všetko, čo som vám chcela dnes napísať. Na tomto blogu s vami zdieľam svoje životné skúsenosti a preto som chcela, aby ste vedeli aj o tomto. Ak sa medzi vami nájde niekto, kto tiež trpí depresiou a študoval na VŠ (alebo aj keď ste neštudovali), napíšte mi, rada by som vedela, ako ste to prežívali, či ste to so svojím psychickým zdravím zvládli alebo nie a podobne. Pretože v tomto ohľade to veľa ľudí nepochopí. S tým sa musíme proste zmieriť.

Tak sa majte krásne, užívajte si sviatky a hlavne sa neprejedzte. 🙂

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *