Súčasťou mojich depresií boli aj neustále pocity menejcennosti. A práve tomu venujem tento článok, pretože ma sužovali veľmi dlho a dokonca aj mimo mojich depresií. A je to dosť nepríjemná záležitosť, pretože mi nedovoľovala myslieť inak než negatívne. V depresii to inak ani nešlo, ale aj keď som bola relatívne v pohode a depresia sa mi vyhýbala, stále som pociťovala menejcennosť a doslova ma to devastovalo aj v časoch relatívnej psychickej pohody.
Vlastne keď to tak vezmem, tak tá menejcennosť vedela len prihrať depresii.
Nevedela som si samu seba vážiť. Vždy som na seba myslela ako na poslednú, uprednostňovala životy ostatných. Cítila som sa ako človek, ktorý si veľa nezaslúži, človek, ktorý nikoho nezaujíma.
Neviem celkom isto, či to bolo spôsobené len depresiou, alebo tým, že som vo svojom okolí mala málo ľudí, ktorým by som sa mohla zdôveriť… A síce možno aj mala, ale mala som pocit, že si to nezaslúžim, že každého len otravujem, že sa so mnou nik nebude chcieť rozprávať. Neexistovalo, aby som ja niekomu napísala, že sa chcem stretnúť a pokecať. Moja myseľ takýto scenár zamietla s myšlienkou: „Načo jej/jemu budeš písať, majú zaujímavejší život ako ty, majú ďalších kamarátov, nikoho tvoje kecy nezaujímajú.“
Moje pocity menejcennosti pokračovali aj v období, keď som už brala nové antidepresíva a moje depresie som tak mohla prekričať pozitívnymi myšlienkami a zatlačiť ich do úzadia. Menejcennosť tam stále bola. Ale vďaka liekom a mojej snahe nevzdať sa a začať pozitívne myslieť, som si začala všímať aj okolie a REÁLNE reakcie ľudí. Reálne reakcie myslím tie, ako sa správali, keď som sa s nimi rozprávala, v mojej blízkosti… Zrazu som si začala všímať, že to, že ich otravujem bol len môj pocit. Že to nie je pravda. Že nie som podradná osoba (ani nadradená samozrejme). Všímala som si, že ľudia ma radi videli, že ma nik neodpálkoval, každý z mojich blízkych sa so mnou mal záujem rozprávať.
A tak som sa začala pomaly otvárať svetu.
Dovtedy som bola človek, ktorý by nikdy nezaklopal na dvere, aj keby vedel, že tam čaká niečo pekné. Nezaklopala by som, alebo lepšie povedané, nevošla by som, pretože som vždy mala pocit, že si to nezaslúžim.
Je fakt, že to znie trochu smutne, že mi v tomto pomohli prvotne lieky. Pretože bez nich by som mala stále depresie a nenaučila by som sa myslieť pozitívne. A moja menejcennosť by trvala naďalej. Istý podiel na zlepšení toho problému má určite aj terapia.
Inak bby som naďalej verila, že si nič dobré nezaslúžim.
Dodnes si spomínam na večer po mojej prvej besede v knižnici, kde sme spolu s vydavateľkou prezentovali moju prvotinu Slovo je nádych. Vtedy som užívala ešte tie staré antidepresíva a mala depresie.
Keď som sa po tej besede vrátila domov s úsmevom na perách (moje depresívne epizúdy sa striedali s dobrou náladou – to je recidivujúca depresia) hneď v tom okamihu sa mi v mysli vynorila myšlienka: „Toto je pre teba príliš dobré, nezaslúžiš si to.“
Zaujímavé je, že hneď na to, po istom čase celkom dobrej nálady prišla ďalšia epizóda depresie.
Dnes viem, že si to zaslúžim. Zaslúžim si dobré veci, nie som nič menej ako ostatní ľudia. Som vďačná tej liečbe, ktorú mi lekárka dala. Pretože inak by som nezačala „obracať“ svoju myseľ k tomu pozitívnemu a nedokázala by som vidieť to, že ľudia majú záujem byť so mnou v kontakte, že ma má niekto rád, že nie som menejcenná. A že som pre niekoho dôležitá.
Vďaka patrí tiež blízkym, že to nevzdali a stále mi to dávali najavo. Že si nepovedali: „Nuž, nevníma to, kašlem na to, nebudem sa snažiť.“ Práve naopak. Vždy sa snažili mi to dávať najavo a to si veľmi vážim.
Menejcennosť je hrozná vec. Je pravda, že mám občas aj dnes taký pocit, ale viem ho „vypnúť“, pretože si znovu uvedomím, že moje domnienky nie sú reálne. Moja myseľ mi síce hovorí, že ma nik nechce, nikoho nezaujímam, že som zbytočný človek, ale ja už viem, že to tak nie je.
A už som natoľko silná, že tomu verím a nepodľahnem menejcennosti tak ľahko.
Priznávam, niekedy je to trochu boj, ale vyhrávam ho.
A vyhrám každý jeden ďalší.
