Prečo chodiť ku psychológovi + moje skúsenosti

V dnešnom článku by som sa rada venovala terapiám u psychológa. Chcem sa zaoberať výhodami, ktoré v tom sú a tak nejako k tomu pribrať aj moje skúsenosti. Ku psychologičke chodím od roku 2012 s menšími prestávkami a vystriedala som tri. Z toho u tej poslednej som už dlhšie.

V tom roku 2012 som dostala možnosť ísť na sedenie vďaka škole. To bola asi jediná pozitívna vec, ktorú mi tá prvá stredná škola vôbec priniesla. Začala som vtedy chodiť ku nej pravidelne, hoci trošku potajme, pretože som sa bála s tým komukoľvek zveriť (okrem mamky, tá o tom vedela od začiatku). Priznávam, trochu som sa za to hanbila. Až postupom času som zistila, že pomoc psychológa či psychiatra vyhľadáva veľa ľudí, a nie je to žiadna hanba.

Pani psychologička, ku ktorej som chodila bola veľmi príjemná, rada som tam chodila. Je pravda, že sa mi vtedy zdalo, že mi nijako nepomáha, a točíme sa neustále v tom istom kruhu, ale bolo to tým, že som tak nejako sama nestála o posun, alebo som na to nemala síl. Úprimne? Opustila som sa a považovala svoj život za stratu času. Nič nemalo zmysel. Preto som sa nevedela posunúť. Bola som tak vysilená z toho celého žitia. Bola som na dne, ale nič ma nemotivovalo vyškriabať sa hore. A aj keď tam niečo bolo, vždy to zlyhalo. A to zlyhávanie ma takisto vyčerpávalo.

Ale okrem toho točenia sa v kruhu mi vedela pomôcť. Naučila ma relaxovať prostredníctvom Schultzovho autogénneho tréningu.

Ale niekedy som nechcela o ničom hovoriť. Vtedy sa stávalo, že som naschvál na sedenia nechodila.

Po nejakom čase, keď som prestúpila na druhú strednú školu, som začala mať sama chuť niečo zmeniť. Pravdepodobne na mňa tak dobre vplýval kolektív, o čom som už písala v jednom článku. Začala som sama chcieť to nejako riešiť. Lieky naďalej nezaberali, ale chcela som veriť, že to možno pôjde prostredníctvom terapie.

Môj stav sa potom zlepšil a so psychologičkou som sa dohodla, že prerušíme sedenia. Možno na chvíľu, možno na stálo.

Bola to chyba. Moje depresie sa opäť vrátili.

Lenže potom som už akosi nemala čas vôbec ku psychologičke ísť, venovala som sa naplno škole, divadlu. Teda, niekedy som fakt trpela, pretože bolo ťažké v depresii hrať divadlo, alebo vôbec sa dostaviť do školy. Ku všetkému som sa musela nútiť a napokon som všetko robila mechanicky. Bola som obklopená hmlou a „bežala na autopilotovi“.

Tak bol môj život ako na hojdačke. Istý čas celkom v pohode, s nádejou na šťastný život. Potom, istý čas absolútne na dne. K tomuto celému kolobehu sa vyjadrím v samostatnom článku, pretože za ten čas som sa naučila jednu podstatnú vec. Takže čakajte určite článok venovaný tomuto.

Potom som zmaturovala, Kvôli pochybnostiam v samu seba som nešla na vysokú školu a zahlásila sa na úrad práce. V tom období som si ale začala vybavovať invalidný dôchodok, pretože moje možnosti zamestnať sa boli mizerné. Teda aj sú – kvôli hendikepu.

Nuž a vďaka vybavovaniu invalidného dôchodku po mne chcela sociálna poisťovňa aj posudok od psychológa. Tak som si našla novú psychologičku. Ona napísala posudok a ja som k nej začala chodiť pravidelne.

Najprv sa všetko zdalo super.

Len keď som jej hovorila o čiernych myšlienkach, dostala som radu: „Povedzte im dosť!“ Ehm, pre takúto radu som sa nemusela trepať do cudzieho mesta. Takú radu mi mohol dať hocikto. A napokon: nečakali by ste od odborníka niečo lepšie?

Ja teda áno.

Potom bolo pár sedení úplne o ničom, pretože som bola nahnevaná a jej ďalšie rady boli na nič, tak som sa rozhodla zmeniť psychologičku.

O nejaký čas som sa dostala k mojej súčasnej. Chodím tam neskutočne rada. Každé sedenie ma nabíja veľmi príjemnou a pozitívnou energiou. Už veľmi neriešime depresie (tie vyriešili lieky a určite aj zmena vo mne) a ani sebapoškodzovanie, pretože som tri roky „čistá“, ale vždy mám kopu vecí, s ktorými sa jej chcem zveriť. A ona ma vždy vypočuje, dáva skvelé rady.

Mám ju jednoducho rada.

Po každom sedení odchádzam s úsmevom.

Hm, nečakala som, že moje skúsenosti budú tak dlhé. 🙂 Nevadí. Výhody môžem predsa len zhrnúť. Určite sa nehanbite ísť ku psychológovi. Dnes tam chodí veľa ľudí, možno aj práve niekto blízky, a ani o tom neviete.

Veľkou výhodou je, že sa psychológovi môžete zdôveriť s čímkoľvek, čo vás trápi a budete mať pohľad tretej osoby. Lebo je to úplne iné, ako zveriť sa mamke, či kamarátke. Navyše môžete dostať skutočne dobré rady (ak nájdete dobrého psychológa) a poskytne vám istý nadhľad ako tretia osoba.

Ku psychológovi navyše nemusíte ísť len keď máte diagnostikovanú nejakú psychickú chorobu. Môžete vyhľadať psychológa aj keď ste napríklad v strese a neviete čo s tým. Určite vám bude vedieť pomôcť.

No a napokon – u psychológa môžete ukázať svoje pocity. Nemusíte sa za ne hanbiť. Ja som sa u svojej súčasnej psychologičky už skoro raz rozplakala.

Jednoducho, chodiť ku psychológovi nie je dnes žiadna hanba. Ba naopak. Nie je vôbec hanba, že potrebujete pomoc. Môžete mu povedať aj to, čo nikomu inému – rovnako ako ja. To, čo v tej miestnosti poviete, tam zostane.

Ak cítite, že niečo nezvládate, potrebujete pomoc, skúste vyhľadať psychológa.

Stojí to za to. Najmä ak nájdete skutočne dobého, ktorý vám sadne aj ako človek. To je tiež veľmi, veľmi dôležité.