Bolo pár článkov, v ktorých som sa venovala depresiám, no dnes sa trochu vrátim k hendikepu a k tomu, ako som spomínala, že moji rodičia zvažovali presunúť ma do špeciálnej školy. Bolo to počas prvého stupňa na základnej škole, kedy som ešte celkom pravidelne chodievala do Bratislavy do špeciálno-pedagogickej poradne. Vďaka tomu som mohla mať zopár špeciálnych pomôcok – napríklad zošity s väčšími linajkami a podobne. Vtedy som chodila aj do ZUŠ-ky na flautu, takže som dostávala aj špeciálne prispôsobené notové zošity a noty.
Hru na flautu som však po pár rokoch vzdala. Vyhovorila som sa na to, že ma to nebaví, pravda však bola tá, že to bol problém kvôli zraku. Musela som sa sústrediť na hru a zároveň sa snažiť zaostrovať na noty, ktoré boli síce veľké, no asi nedostačujúce. A ja som nechcela robiť chyby v hre. Nuž, napokon som na hodiny odmietla chodiť. Aj keď som vždy túžila hrať na flaute a neskôr aj na klavíri. Jednoducho to nešlo. Môj zrak nebol dosť dobrý a ja som chcela byť dosť dobrá na hru.
Vrátim sa ale k tej špeciálnej škole. V poradni so mnou robili rôzne testy a jedného dňa nám ukázali vyučovanie na tej škole. Nepopieram, vyzeralo to tam pekne, istotne mali aj dobré vybavenie pre zrakovo hendikepované deti… Ale ja som tam nechcela ísť.
Pripomínam, že rodičia to zvažovali po tom, ako to špeciálny pedagóg poradil, alebo navrhol.
Ja osnboe neviem, do akej miery boli rodičia za. Viem len, že mamke sa nepáčilo, že by som bola od nich tak ďaleko a v cudzom meste. To mi však povedala až neskôr, takže v tom období som sa jednoducho povedané zaťala a snažila sa dokázať, že sa mi na obyčajnej škole darí, že to tam zvládam. Usilovne som sa učila a aj keď sa mi v tom období niekto vysmieval, nepovedala som nič, len aby som dokázala, že chcem zostať na normálnej škole.
Napokon ma teda nechali tam, za čo som bola vďačná a som vlastne až dodnes.
Špeciálna škola je istotne fajn. Ak by som tam bola, možno by som si ľahšie našla kamarátky, pretože by tam boli deti s podobným problémom ako ja a bolo by to jednoduchšie. Možno by som si tam s deťmi mala viac čo povedať. Možnože by tam nebol ani výsmech ako na klasickej základnej škole. Ktovie.
Ale osobne si myslím, že ak by som tam chodila, možno by som nebola tam, kde dnes som.
Chcem tým povedať, že veci, ktoré sa diali počas mojich školských čias ma istým spôsobom posilnili. To, že som si zažila výsmech, ma posilnilo. Samozrejme, v tom období som to neznášala celkom dobre, ale postupom času som sa to naučila. Naučila som sa nebrať si to toľko k srdcu. Najprv som chcela napísať „nevšímať si to“, ale ono sa to nedá nevšimnúť. To sa nedá naučiť. Treba si to len vedieť nebrať k srdcu a nezaoberať sa tým. Takže o nejaký čas, keď na mňa decká zo základnej na ulici zakričali: „Ahoj slepá!“, tak som si to všimla, ale ako to šlo jedným uchom dnu, tak aj druhým von. Jednoducho som nedovolila, aby sa tým moja myseľ ďalej zaoberala.
Ak by som šla na špeciálnu školu, nemusela by som sa to naučiť. A potom, neskôr v živote, keby mi niekto povedal niečo škaredé, alebo sa mi začal vysmievať, nevedela by som to len tak vypustiť a tým pádom by som nebola natoľko silná, ako som dnes.
Rovnako tak som sa počas školy naučila sama požiadať o pomoc, keď som ju potrebovala. Okej, teraz sa musím priznať, že to robím nerada a najradšej by som si poradila sama, ale v mnohých situáciách sa presviedčam, že to neviem zvládnuť sama a že požiadať o pomoc nie je žiadna hanba. Ale naučila by som sa to tak rýchlo, ak by som bola na špeciálnej škole? Ktovie.
Keď nad tým tak uvažujem, ta ani neviem, že ako by pokračovalo moje ďalšie vzdelávanie. Samozrejme, existujú špeciálne stredné školy. Myslím že keď som si začala vyberať strednú, tak sme s rodičmi zvažovali špeciálnu pre nevidiacich a slabozrakých. Napokon som sa však rozhodla pre obyčajnú strednú školu. Avšak moje šance dostať sa potom (myslím ak by som šla na špeciálnu strednú školu) na vysokú školu by boli nulové.
Počas mojich školských čias bolo veľa ťažkých chvíľ, kedy sa mi buď vysmievali, alebo som niečo nezvládala, čo sa týkalo učenia. Ale vďaka tomu som sa naučila byť silnejšia. Vedieť požiadať o pomoc, nebrať si k srdcu výsmech…
A v konečnom dôsledku som sa najviac naučila byť samostaná.
