Pred rokom som skončila s výškou kvôli panickým záchvatom

Už to bude rok, odvtedy čo som skončila štúdium na vysokej škole. Pamätám si na to úplne presne. Rozhodla som sa tak po tom, ako som prekonala silný panický záchvat na jednej z prednášok a potom nezvládala spolupracovať na ďalšej prednáške. Vlastne som minulý rok v januári úspešne dokončila prvý semester a myslela si, že budem mať potom čas na regeneráciu. Panické záchvaty to zmenili a ja som si vravela, že to predsa nejako zvládnem, bála som sa priznať si, že by som mohla so školou skončiť, pretože som to brala ako zlyhanie a fakt, že ľudí okolo seba sklamem.

Po tom, ako som videla, že s takýmto fungovaním ďalší semester ani nedokončím, som chcela odísť už prvý deň. Opäť som sa cez to prehrýzla. No ten druhý deň letného semestra, keď som dostala ten záchvat na prednáške, som sa rozhodla definitívne. Keď som sa priznala mamke, strašne sa mi uľavilo, keď povedala, že nie je z toho sklamaná a že ma chápe. Priznala som sa aj kamarátke a dostala som takisto uistenie, že je to v poriadku. Tak som odišla.

A bolo mi to ľúto, veľmi. Mala som pocit, že som zlyhala. Pripadala som si úplne ako padavka. Aj napriek tomu, že som vedela, že som to urobila kvôli zdraviu.

Tak trochu naivne som si myslela, že keď skončím školu, záchvaty prestanú. Vravela som si, že keď odstránim tú veľkú stresujúcu guľu v mojom vnútri, ktorou pre mňa bola škola, tak sa to zlepší a ja budem opäť taká, ako predtým.

Teraz sa na tom už len smejem.

Panické záchvaty pokračovali. Nie v takej intenzite ako počas školy, ale stále tu boli. Neodišli a ktovie, či vôbec niekedy odídu.

Spätne to vnímam tak, že napriek tomu, že som školu skončila predčasne, veľmi veľa mi to dalo. Veľa vecí som sa naučila. Ale to mi nedali tie prednášky a semináre. Dalo mi to cestovanie a samostatnosť. A to je pre mňa oveľa viac ako nejaký diplom a dobré známky. Dokázala som cestovať, dokázala som variť. To mi dalo veľmi veľa. Bola som sebavedomejšia. Aj keď panika a úzkosti mi to sebavedomie vzali.

Ja ho však znovu obnovím.

Mnohí mi hovoria, že na výšku sa ešte môžem vrátiť. Ale ja o tom pochybujem. A vlastne ani neviem, či by som do toho šla znovu, keď viem, aké je moje duševné zdravie.

Taký ten duševný kolaps a skončenie školy mi však v živote tak trochu pomohol. Pomohol mi uvedomiť si, čo vlastne od života chcem. Začala som sa venovať maľovaniu a som si istá, že inak by som sa k tomu nedostala tak rýchlo.

Čo sa týka tých panických záchvatov, dodnes som sa ich nezbavila. Sú tu so mnou stále. Prichádzajú menej často, ale sú tu. Netrúfam si tvrdiť, že som si na ne už zvykla. Niekedy vedia tak prekvapiť, že sa z toho neviem spamätať.

A nikdy nie sú záchvaty rovnaké. Niekedy sú v podobe záchvatu plaču, niekedy len v podobe vnútorného trasu a úzkosti, čo sa mi dá pomerne dobre skrývať, takže často prechádzam cez mierny záchvat bez toho, aby si to niekto všimol. A inokedy sú to intenzívne záchvaty, pri ktorých sa nevedomky doškriabem v potrebe nejako prehlušiť myseľ.

Za ten rok na mojom tele vzniklo niekoľko škrabancov, ktoré dnes sú už len tmavými škvrnami na mojej pokožke. Našťastie tento problém nemám pri každom záchvate. Našťastie to niekedy zvládnem.

Za ten rok som sa naučila nejako tie záchvaty zvládať. A popravde, nebyť mojej mamky a kamarátky, som na tom teraz oveľa horšie. Stále ich síce nemám pod kontrolou a niekedy ma totálne dorazia, že mám pocit, že sa z toho nikdy nespamätám.

Ale vždy ich zvládnem.

Tento článok som chcela napísať práve pri príležitosti akéhosi výročia boja s panickými záchvatmi. Chcela som tým všetkým povedať, že som vďačná za to, že som bola na škole, že som ju skončila. Trochu som dokonca vďačná za ten „mental breakdown“. A vlastne aj za tie záchvaty. Hoci to vyznie divne, veľa ma naučili. A stále učia.

Na záver odkaz: nikdy nepodmieňujte rozhodnutia na tom, čo si pomyslia ostatní a či niekoho sklamete. Je to váš život a žijete ho vy. 🙂