Rok, keď sa mi zmenil život, ale ja som bola presvedčená, že si to nezaslúžim #BloggerChallenge

Písal sa rok 2016. Zmaturovala som na samé jednotky napriek tomu, že som strašne stresovala a myslela si, že budem šťastná, keď to dám na trojky. Samozrejme s jednotkami som bola ešte viac spokojná.

Ešte pred maturitou som poslala do súťaže zopár básní. A neverila som, že uspejem, hoci som už predtým v pár súťažiach uspela. Dopadlo to napokon tak, že som získala prvé miesto za báseň „Písací stroj“.

Bola som šťastná. Mala som po škole a to znamenalo jednu dôležitú vec: budem mať čas na písanie.

Po maturitách som si pár dní oddýchla a potom sa pustila do práce na knihe.

Ale i tak sa musím ešte vrátiť k chvíľam pred maturitou. Dostala som správu, že môžem vydať svoju prvú zbierku básní. Bola som tým nadšená. No i tak som pochybovala, že sa mi to stane.

Ale stalo sa. Začali sme na tej knihe pracovať, pribúdali básne, mali sme ilustrátorku.

Vtedy mi to už dochádzalo, že mi asi vyjde kniha. Sen, o ktorom som pochybovala, že bude mať vôbec šancu na splnenie.

A v tom čase som bola šťastná. Aj keď boli negatívne chvíle, pretože depresia úradovala. Ale neutápala som sa v nej až tak veľmi. Pretože som neustále myslela na to, že sa dočkám vlastnej knihy. A to mi pomáhalo prejsť cez všetko negatívne.

V ten rok sa mi zmenil život. V rukách som držala moju útlu modrú krásku a pritom som dlho pochybovala o tom, že práve mne sa také niečo môže stať. Občas som myslela na to, či si to vôbec zaslúžim.

Teraz, keď už sa píše rok 2021, som vydala neuveriteľných päť kníh. Viem, že to nie je veľa, ale keďže som pochybovala o tom, že vydám sotva jednu, tak päť je pre mňa veľké číslo. Nebudem klamať, s odstupom času niektoré knihy nevnímam až tak pozitívne, ale i tak tvoria to, kým som dnes. A v neposlednom rade, vďaka jednej z nich som spoznala moju skvelú kamarátku.

A napadá mi, že sa teším na to, keď dopíšem ďalšiu knihu a dočká sa vydavateľského procesu. Pretože ten proces mi pomáha. Nevnímam tak mnohokrát ťažké peripetie života. Sústredím sa na to, že raz bude kniha vonku a bude robiť niekomu radosť.

A ako som sa zmenila za tých päť rokov? Nuž, zmena bola badateľná. Ale neviem sa ubrániť pocitu, že som v poslednom roku urobila krok späť. Nie veľký… Predminulý rok som bola šťastná, sebavedomejšia, verila som si, bola som spokojná. To sa zhoršilo. A je mi to strašne ľúto.

Napriek tomu je to iné ako pred piatimi rokmi. Áno, pochybujem o sebe tak, ako predtým. Málo si verím, nie som sebavedomá a o šťastí sa tiež nedá hovoriť. Vtedy som si však nevedela uvedomiť zmysel svojho života. Nechcelo sa mi už bojovať, chcela som to všetko vzdať. A… asi som aj chcela zomrieť.

Dnes je to iné. Nevzdám sa. Stále budem bojovať. Nechcem zomrieť. Chcem žiť. Pretože píšem knihy, ktoré ľudí bavia. Píšem a to baví mňa. Maľujem obrazy, ktoré dodávajú energiu. Mám okolo seba ľudí, ktorým na mne záleží.

V tom je to iné ako predtým.

Teraz sa už nevzdám. Prebojujem sa opäť k tomu šťastiu.