Rok v zajatí pandémie – zmenila ma nejako táto situácia?

Je to už rok, čo sme v zajatí svetovej pandémie. Naše životy sa zmenili veľmi rýchlo. Začiatok si pamätám tak presne, akoby to bolo včera. Cestovala som domov z Brna, keď v rádiu spomínali prvé nariadenia proti šíreniu koronavírusu. To znamenalo, že to bola moja posledná cesta do Čiech. To ma hrozne mrzelo, pretože som mala v pláne stretnúť sa s kamarátkou. Dúfala som, že to nepotrvá dlho, ale nakoniec to prišlo do bodu, v ktorom som musela odložiť kopec ďalších plánov. Zo začiatku som to vnímala ako dobrú príležitosť venovať sa maľovaniu a písaniu. No po čase som si začala pripadať veľmi osamelá. Žiadne stretnutia s kamarátkami, žiadne výlety do okolitých miest. Neznášala som to veľmi dobre, nevyhla som sa „breakdownom“ a k tomu sa v mojom osobnom živote diali zložité veci. Keď prišlo leto, situácia sa trochu zlepšila, verila som, že to takto zostane aj po lete. Predsa len, bola som prijatá na výšku a dúfala som, že zažijem vysokú školu takú, aká je bez dištančnej výučby.

Všetko mi je hrozne ľúto.

Prispôsobovala som sa opatreniam, správala sa zodpovedne celý ten rok. Tak aj teraz. Sme celý rok v zajatí tejto pandémie a mne je z toho smutno. Je mi smutno za dnešné deti a tínedžerov, ktorí sa najprv tešili z prázdnin, teraz nemajú možnosť socializácie a najkrajšie časy im utekajú. Je mi smutno za všetkých ľudí, ktorí zostali kvôli pandémii sami, bez možnosti vrátiť sa k rodine. Je mi smutno za všetkých, ktorí trpia duševnými problémami a táto situácia im v ceste za uzdravením nepomáha. Je mi ľúto všetkých podnikateľov, ktorí riešia situáciu ako uživiť seba či rodinu. Je mi ľúto všetkých, ktorí chorobe podľahli. Je mi to všetko strašne ľúto, najčastejšie zatláčam tieto myšlienky niekam do kúta, pretože oproti tomu smutnému je treba postaviť niečo veselé. Nejakú pozitívnu energiu. Počúvanie či čítanie aktuálnych správ mi spôsobuje úzkosť. Snažím sa to od seba odtrhnúť, ale niekedy sa správam nevyhnem.

Pravdepodobne si hovoríte, že si to všetko veľmi beriem. Ja viem, ale som už raz taká. Najradšej by som všetkým pomohla, aby mali dôvod usmiať sa. Ale to nejde. Často myslím na to, koľko bolesti vo svete je a ako veľmi by som chcela vedieť zahojiť rany tohto sveta a všetkých ľudí.

A ako ma teda pandémia zmenila? Je vo mne viac smútku. Priveľa smútku. A tentokrát to nie je o depresii. Moju náladu korigujú antidepresíva. Usmievam sa, no vo vnútri cítim smútok. Moja nálada je normálna, ale niekde to tam jednoducho vo mne stále hlodá. Priveľa rozmýšľam. A v kombinácii s úzkosťou a záchvatmi to nie je dobrá kombinácia.

Chcela by som to vedieť vypnúť.

Mala som byť šťastná, ale nebola som.

Napriek pandémii som ale nastúpila na vysokú školu. Užila som si len dva týždne prezenčnej výučby. No som za ten čas vďačná. Mala som možnosť spoznať nové mesto a nabrať odvahu sama cestovať. Ďalej to šlo už len dištančne.

Napriek korone som sa „presťahovala“ do Brezna, kde som si myslela, že budem šťastná, no v skutočnosti som nebola. Krátko predtým som vysadila antidepresíva a depresia už vtedy vystrkovala rožky. Nebola som v pohode, no snažila som samu seba oklamať, že som v pohode. Začala som študovať, stres sa kopil a kopil. Ale vedela som, že to tak bude. Počas školy som aspoň chvíľu mala možnosť sa osobne stretnúť s jednou z kamarátok.

Situácia s koronou sa na jeseň zhoršovala a musela som sa vrátiť domov. To som predtým nechcela, no napokon som bola rada, že som sa mohla vrátiť. Časť môjho stresu opadla. No hneď to prázdne miesto zaplnila škola. Depresia sa vynárala na hladinu čoraz častejšie.

Relaps.

Na Vianoce, keď som urobila poslednú skúšku roka, prišiel skutočný relaps. Totálna depresia, narušenie štvorročnej „abstinencie“ od sebapoškodzovania. Bolo to však iné ako kedysi. Veľmi som si uvedomovala, že teraz nie som na to sama. Mám kamarátky, ktorým môžem napísať. Mám maminu, ktorá mi veľmi pomáhala. Mala som chuť znovu umrieť, ale držalo ma pri vedomí mnoho pevných lán. Rodina, priatelia, písanie…

Z relapsu som sa úspešne dostala, nasadila znovu antidepresíva hneď po skúškach. No neoddýchla som si. Stále vo mne bol stres, smútok, hoci moja nálada bola normálna, vedela som sa bez bolesti smiať a bola som väčšinu času pozitívne naladená. Tak ako teraz. Smútok, ktorý v sebe mám sa ukáže len ak priveľa rozmýšľam. A počas úzkosti. Ale inak som v poriadku, dokážem život vnímať aj z pozitívnej stránky – nemám depresiu ako predtým.

Po skúškach prišli úzkosti a zase ma to dosť zmenilo. Sebavedomie, ktoré som si budovala celé roky sa mi zrazu rúca. Takisto aj odvaha a moja myseľ sa veľmi snaží nahrádzať dobré a pozitívne myšlienky tými negatívnymi.

Ale BOJUJEM.

O záchvatoch úzkosti si môžete prečítať článok TU.

Nevzdávam sa.

Nedávno to bolo rok od začiatku korona opatrení. A ja žijem život tak, ako pred školou, hoci som prišla o to, čo som si dlho budovala. Mám menej síl, ale stále bojujem. Mám nižšie sebavedomie, ale stále sa ho snažím posilňovať. Mám menej odvahy, ale viac nádeje. Mám neustály strach, ale nevzdávam sa.

Udial sa relaps, no ja som mu nepodľahla. Skoro som stratila samu seba, ale iba skoro. Prišla som o kontakty s priateľmi a vrátilo ma to do období, kedy som bola stále len doma, pretože som nemala za kým ísť. Nemala som nikoho, s kým by som sa dohodla, že pôjdeme do Břeclavi, dáme si niekde kávu, obed a zájdeme do antikvariátu. Bola som len ja a moja rodina. Možno to bola aj moja chyba.

Po tom období som si našla priateľov, mala som spoločenský kontakt a korona mi to znovu vzala. Ale našťastie existuje internet a tak aj napriek minimálnym spoločenským kontaktom som stále vedela, že nie som sama. Vedela som, že ak by mi bolo naozaj zle, môžem napísať kamarátkam a nebudem na to sama. To ma držalo pri akom-takom vedomí aj počas relapsu. Preto som sa nevzdala. Pre ľudí, ktorých okolo seba mám.

Takže zmenila ma korona? Istým spôsobom áno. Prešla som si ťažkým obdobím, ťažké obdobie mám aj teraz. Zároveň som toho dosť zažila. Veľa som sa naučila.

Ale nevzdala som sa a nevzdávam sa. Jasné, školu som vzdala. Ale vzhľadom na situáciu som vedela, že ak by som tak pokračovala ďalej, pravdepodobne by som mala záchvaty každý deň, stres by ma stále ničil a vôbec by som nemohla realizovať svoje plány.

Bol to ťažký rok. Ale i poučný.

Na záver mám na vás otázku:

Máte aj vy niekedy pocit, že máte v sebe neustále smútok a pýtate sa samých seba, čo má vôbec zmysel, no napriek tomu sa viete usmievať a ste veselí?