V (bez)nádeji

Škola bola trochu peklo, až kým som nenašla skvelý kolektív a to ma zmenilo

Už v minulom článku som spomínala, že som si počas svojich školských čias zažila vysmievanie sa, kvôli môjmu zrakovému hendikepu. Dlho som bola kvôli tomu nešťastná a všetko som si brala príliš k srdcu. Po základnej škole som päť rokov študovala na strednej škole, pretože som prestúpila. A ten prestup bol to najlepšie, čo sa mi mohlo v živote stať, pretože vďaka tomu som sa začala otvárať svetu. Teda najmä vďaka kolektívu.

Nemôžem povedať, že by som mala zlý kolektív na základnej škole… Spolužiaci ma akceptovali. Nebola som obľúbená a ani som nezapadala, ale nikto mi nerobil zle a sem-tam sa mi snažili aj trochu pomôcť. Nemôžem na tú triedu povedať nič zlé.

No koncom základnej školy som prepadala do depresií a zatvárala sa čoraz viac a viac. Bola som viac uzavretá ako predtým. Vysmievali sa mi vždy decká z nižších ročníkov. Preto som na základnej škole nebola rada.

Potom som šla študovať na jednu nemenovanú súkromnú strednú školu odbor marketing. Veľmi som sa tešila, pretože som to vnímala ako nový začiatok. Ale všetko bolo ešte horšie. Moje depresie naberali na sile čoraz viac.

K tomu ma zvolený odbor nebavil a problém bol aj v tom, že škola vyvíjala len malú snahu prispôsobiť sa mi. Nestíhala som si opisovať poznámky, Tak potom vyzerali aj moje známky. A o kolektíve ani nehovorím. Hrozne nerada som tam chodila. A potom som sa cítila ešte horšie.

Medzi prvým a druhým ročníkom som sa pokúsila druhýkrát o samovraždu a to odštartovalo moju liečbu a hospitalizácie na detskej psychiatrii. K hospitalizáciám sa možno v nejakom článku ešte vyjadrím.

No a lieky spôsobili, že sa zo mňa na nejaký čas stala troska, ktorá chcela len spať. Spať a spať. A troska, ktorá myslela na porezanie sa. Pokračovalo to tak, že som sa začala rezať na školských toaletách. Vždy cez prestávky a snažila som sa po sebe nezanechať nič. Lenže vždy sa stalo, že som si nevšimla kvapku krvi.

Jedného dňa ma objavila triedna učiteľka. A šla som rovno na psychiatriu. Rodičom povedali, že si takéto veci nemôžu dovoliť, že kazím dobré meno školy. Strávila som dva týždne na psychiatrii.

Tam mi poradkyňa pomohla s prestupom na školu, kam chodila moja kamarátka. A tak som po roku a pol na škole, ktorú som neznášala a nebavila ma a kde mi spolužiačky povedali, že by ma mali zavrieť na psychiatriu, prestúpila na druhú školu v odbore sociálno-výchovný pracovník.

Vtedy sa môj život začal konečne obracať tým správnym smerom. Depresie mi neskončili, pretože mi stále dávali lieky, ktoré boli absolútne zbytočné. Ale dostala som sa medzi kolektív dievčat, ktoré ma medzi seba hneď prijali a prejavili záujem o to, aby ma spoznali. A tak som bola znovu v prvom ročníku. Predmety, ktoré sme mali v rámci odboru ma začali fakt baviť a každá hodina ma aj vedela inšpirovať k písaniu.

Doslova by som mohla povedať, že dievčatá z mojej triedy mi pomohli znovu sa začať otvárať svetu. Niekedy, keď si pozerám spomienky z Facebooku a nachádzam tam staré statusy o tom, ako sa cítim depresívne (áno, kedysi som na svoj profil písala statusy o svojich náladách) a zopár dievčat mi písalo a snažilo sa mi pomôcť. Keď som tie komentáre a správy čítala nedávno, mala som v očiach slzy.

Súčasťou tej školy a triedy boli aj naše divadelné vystúpenia (vtedy som si zamilovala divadlo) a mňa to vážne bavilo a bola som šťastná, že ma vzali medzi seba. Dodnes vždy s úsmevom spomínam na všetky naše zážitky a úsmevné príhody.

Odvtedy, keď hovorím o rokoch na strednej, nikdy nespomeniem tú prvú strednú školu. Nikdy. Automaticky začnem rozprávať o tej druhej. Tam som zmaturovala, tam som sa skutočne cítila dobre a mala som pocit, že tam patrím.

Ak tento článok teraz číta niektorá z mojich spolužiačok zo SOP-iek (tak sme si hovorili, keďže náš odbor bol sociálno-výchovný pracovník), tak som vám vďačná za to prijatie a možnosť otvoriť sa.

Ktovie, kde by som bola, keby som zostala na tej „prestížnej škole“.

Nuž, toto s človekom dokáže urobiť dobrý kolektív. Vďaka dobrým ľuďom a kolektívu som sa otvorila svetu a začala som trochu veriť ľuďom. Ak má človek pri sebe správnych ľudí, tak je život hneď krajší.

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.