V (bez)nádeji

Strach nám nesmie zabrániť robiť niečo, čo milujeme a po čom túžime

Dnes budem písať o strachu. Pretože strach vie byť veľmi silný, vie človeka ochromiť natoľko, že nie je schopný ničoho. Môže dokonca stratiť vôľu robiť niečo, čo miluje, alebo po čom túži a čo ho láka.

Aj môj život dlho ovládal strach, ktorý je spojený s mojím hendikepom. Istý čas som bola taká, že som sa bála všetkého nového, bála som sa objavovať niečo nové. Pretože som stále myslela na to, že čo ak to nezvládnem, čo ak sa mi niečo stane, čo ak na to nie som dosť dobrá, alebo dosť zdravá.

Takýto strach ma opantával dlho a tak som nevedela objavovať krásne veci v živote, nevedela som si ísť za svojím, pretože som sa stále bála. Ako sa však môj život menil a zisťovala som, že mám okolo seba správnych ľudí a dostávam podporu od blízkych, začala som zisťovať, že chcem viac od života. Že ho nechcem stráviť neustále doma pri počítači a nechcem chodiť von len na nákup a k lekárom.

Túžila som po mnohých veciach, ktorých som sa však bála. Túžila som vydať knihu, ísť na vysokú, variť, piecť, sama cestovať.

Myslím si, že zmeniť to pomohla príležitosť vydať svoju prvú knihu. Samozrejme som sa toho bála, no zároveň mi moja intuícia hovorila, že podobná príležitosť sa mi už nemusí naskytnúť. Tak som zatla zuby a „chytila príležitosť za pačesy“ ako sa hovorí.

To sa napokon podarilo a začala som písať viac a vydávať ďalšie knihy. S tým prišla aj myšlienka: „Ak sa toto podarilo aj keď som mala obavy, mohli by sa podariť aj tie ďalšie veci, nie?“

Tak som začala skúšať nové veci. Objavovala som nové kaviarne, chodila viac von, našla si nových priateľov, s ktorými sa po čase internetovej komunikácie stretla aj napriek obavám, ktoré som potom zahodila za hlavu. Písala som ďalšie knihy, skúšala písať iné žánre, začala viac kresliť… Proste som začala viac žiť.

A teraz sa dostávam k hlavnému bodu tohto článku. Počas maturitného ročníka sme sa mali rozhodovať čo ďalej. Či ísť na vysokú, a ak áno na akú, alebo či ísť pracovať…

Túžila som ísť na vysokú. No mala som veľký strach. Bála som sa, že na to nemám. Všetci ma presviedčali o opaku, pretože som zmaturovala na samé jednotky a učila som sa vcelku dobre. Ale vo mne hlodali obavy. Tak som prihlášku nakoniec neposlala.

Bola som doma, na invalidnom, a aj keď môj strach pomaly mizol a začala som byť aktívna a písať, vydávať knihy, cítila som, že nechcem byť doma. Že život na dedine ma nebaví, nenapĺňa, že túžim po meste. Po väčšej anonymite. A napokon som si uvedomila, že sa chcem ešte mnohé veci naučiť. Počas celých tých štyroch rokov som sa snažila nájsť si prácu. Túžila som byť redaktorkou, editorkou a podobne – jednoducho sa venovať tomu, čo ma už teraz baví a napĺňa. Lenže mnohé pracovné pozície vyžadovali vysokoškolské vzdelanie aspoň prvého stupňa. A zopár ľudí sa ma pýtalo, či nechcem ísť na vysokú. A mňa to lákalo, no zase – obavy. Hlavne kvôli hendikepu.

Ale v priebehu tých štyroch rokov som sa cez blog zoznámila s mojou doterajšou skvelou kamarátkou, ktorá má takisto zrakový hendikep a študuje na vysokej škole. Občas sme sa o škole aj rozprávali a ja som nad možnosťou, že by som šla na výšku začala opäť uvažovať.

Videla som totiž, že kamarátka to zvláda aj so zrakovým problémom, a napadlo mi: „Prečo by som to potom nemohla zvládnuť ja?“

Tak bolo rozhodnuté. Minulý rok som si povedala, že chcem ísť na vysokú. Chcem sa vzdelávať, chcem odísť z domu a naučiť sa väčšej samostatnosti, viac cestovať a stretnúť nových ľudí. Nuž začala som hľadať tú pravú vysokú školu. Je pravda, že som vtedy ešte nebola úplne rozhodnutá, pretože sa poznám a viem, že som impulzívna a čo ma nadchlo včera ma dnes už zaujímať nemusí. Preto som si nedávala prihlášku už minulý rok, aj keď by som stihla ešte druhé kolo.

Najprv som sa chcela dostať na UCM v Trnave na masmediálnu komunikáciu. Potom mi však napadlo, že mám starkú v Brezne a neďaleko je Banská Bystrica, takže by som nemusela byť na internáte, ale dochádzať z Brezna. A vtedy ma zaujala Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici. Keď som hľadala vhodný odbor, vedela som, že sa chcem pohybovať vo filológii. A tak som si v januári podala prihlášku na slovenský jazyk a literatúru (neučiteľský predmet). Do Trnavy som prihlášku napokon neposlala, ale dala si ešte jednu na UMB, na medziodborové štúdium slovenský jazyk a literatúra plus filozofia – keby náhodou, aby som mala zadné vrátka.

Isteže, občas cítim strach z toho, ako to budem zvládať, ale verím si. Zistila som, že toto skutočne chcem, a chcem svoj život niekam posunúť. Že nechcem byť doma, ale viac žiť a naučiť sa niečo nové. Pretože, ak by som zostala doma, pravdeopodobne by som o pár rokov skončila na psychiatrii. A tam som strávila už dosť času.

Medzitým som posúvala svoje hranice a vystupovala čoraz viac z komfortnej zóny. V decembri som sama cestovala do Brezna. Vo februári tiež a sama som bola v pomerne cudzom meste. A všetko som zvládla. Pretože som si verila, strach zahnala do kúta duše. A samozrejme som mala podporu niekoľkých ľudí, ktorí vedeli, že to všetko zvládnem.

Nuž a 2. júna prišiel ten dlho očakávaný list.

V ňom stálo, že som prijatá. Dokonca na oba odbory. Od radosti som plakala. Pretože to vnímam, ako ďalší krok ku slobode, ktorú som si dlho budovala. Ďalšie posúvanie hraníc, výzva.

A už nikdy nedovolím strachu, aby mi zabránil robiť niečo, čo milujem a po čom túžim. Nedovolím mu ani vziať mi môj maličký kúsok slobody.

Desiateho augusta odchádzam do Brezna, druhého septembra mám zápis a popravde sa veľmi teším. Istý strach tam samozrejme je. Ale nenechávam ho rásť a zatláčam ho do úzadia. A viac ho nahrádzam sebadôverou, odvahou a odhodlaním to všetko zvládnuť. Aj s hendikepom, kvôli ktorému som sa dlhé roky bála žiť podľa seba.

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.