V (bez)nádeji

Štyri roky bez úmyselného ublíženia si #BloggerChallenge

V niektorých článkoch na tomto blogu ste sa už mohli dozvedieť, že som kedysi trpela sebapoškodzovaním. Keďže ďalšia téma výzvy je o probléme, ktorý som mala a ako potom skončil, bolo mi jasné, že musím napísať o tomto.

Než som začala trpieť depresiami, čítala som v jednom dievčenskom časopise o sebapoškodzovaní a vyjadrila som sa tak, že nedokáže pochopiť tých ľudí a že ja by som toho nikdy nebola schopná.

To sa zmenilo po tom, ako začali moje depresie. Chcela som z tej duševnej bolesti nájsť nejaký únik. Istú úľavu mi poskytovalo písanie, ale nebolo to pre mňa asi vtedy dosť.

Pamätám si presne tú noc, kedy som to urobila prvýkrát. Keď všetci spali. Bola to taká úľava, keď som sledovala tú krv, ako kvapká na dno vane. Chvíľkový pocit blaha. Chvíľu som potrebovala cítiť inú bolesť než tú duševnú.

Potom, keď som sa vracala s vreckovkou pritisnutou na zápästie, som cítila vinu. Opäť som sa cítila pod psa.

A tak sa to opakovalo. Znovu, znovu, znovu a zase znovu. Začalo to v novembri 2009. Keď v januári mamina nevydržala a znovu sa ma spýtala, prečo neustále zakrývam zápästie pravej ruky, rozplakala som sa pri nej. Povedala mi, že to spolu zvládneme. A ja som tomu verila.

Lenže prešlo pár mesiacov a ja som sa znovu porezala. Cítiť to mamkino sklamanie bolelo ako fras.

Tak to pokračovalo. Počas základnej školy, strednej… Dokonca sa to opakovalo aj počas druhej strednej školy. Nebolo to však už také dlhodobé. Väčšinou sa mi stávalo, že jar a leto som bola pomerne psychicky v pohode. Na jeseň a zimu sa to všetko zase zhoršilo.

Tak to pokračovalo až do roku 2017. Marec. V ten mesiac, keď som sa po istom čase opäť porezala, som už bola zo seba zúfalá. Nechcela som, aby sa to znovu opakovalo. Prisahala som sama pred sebou.

A vydržala som. Vlastne úmyselne som si neublížila už asi štyri roky. Hoci viete, že som písala o nejakých škrabancoch počas úzkostí. Ale to je trochu niečo iné, pretože to nebol úmysel. To vzniklo zo snahy zvládnuť ten záchvat. Úmyselne som si už celé tie štyri roky neublížila.

Príde mi to trochu zvláštne, že celé tie roky som nevedela prestať. Muselo to zájsť do takého bodu, keď som bola zúfalá sama zo seba.

Keď som si prisahala, že sa viac neporežem, mala som veľkú nádej, že to splním. A stalo sa. A som za to strašne rada.

Tak už len nejako docieliť, aby ani počas záchvatov paniky nevznikali nové škrabance. Ale to tiež zvládnem!


Prečítajte si aj články, ktoré napísali Kája a Mark Reed. Určite ich poteší, keď ich navštívite.

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

2 komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.