Najprv som si nebola istá, či chcem písať článok, kde zhrniem celý môj rok 2021. Tento rok bol totiž pre mňa veľmi ťažký a plný negatívnych vecí, ktoré sa udiali. Avšak snažím sa na všetko prihliadať z oboch stránok – aj z tej pozitívnej. A nemôžem tvrdiť, že sa neudiali aj pekné veci. Preto som sa rozhodla, že to dnes všetko pekne zhrniem. Január Tak poďme pekne od začiatku. Silvester predošlého roku som celý preplakala a s rovnakou náladou som vkročila aj do nového roku. Január bol ťažký. Potýkala som sa s depresiami a úzkosťami. Ešte stále som však bola študentkou vysokej školy. Musela som urobiť posledné dve skúšky z…
-
-
Keď ma depresia pripútala k posteli #BloggerChallenge
Za svojich už skoro 26 rokov som zažila veľmi veľa ťažkých období, kedy som bola na dne a myslela som si vždy, že toto je ten moment, keď už nevládzem a vzdám to. Od roku 2009, keď som začala trpieť depresiami a sebapoškodzvaním, trvalo to obdobie niekoľko rokov. Dvakrát som to chcela vzdať. Ani raz mi to nevyšlo (dnes som za to asi rada). V roku 2012 som dostala diagnózu depresie a lekári tvrdili, že liečba môže trvať od pol roka dlhšie. Ja som vtedy tajne verila, že mi ten polrok bude stačiť. Nestačil. Antidepresívami sa kŕmim už deväť rokov. Lieky však začali zaberať až po ich zmene. Do roku…
-
Deň v mojom živote: Depresia (?)
Ráno sa prebúdzam na zvuk kávovaru a na vôňu kávy. To je ako budíček. Rozlepím oči a posadím sa na posteli. A zatiaľ je vo mne ticho. Pozorujem oblohu za oknom a to ticho si užívam. Okolo mňa je tiež ticho. Také pokojné, ranné. Priala by som si, aby bol celý deň ako ráno. Prehodím cez seba teplú deku a dotackám sa do kuchyne. Na stole sa už parí z kávy. Vypotím zo seba tiché: „dobré ráno,“ mamke, ktorá dolieva do kávy mlieko. No potom zostávam naďalej ticho. Moja myseľ je tiež pokojná. Dýcham, zhlboka. Tak trochu sa modlím, aby toto ticho zostalo až do večera. Ale dobre viem, že…
-
Rok v zajatí pandémie – zmenila ma nejako táto situácia?
Je to už rok, čo sme v zajatí svetovej pandémie. Naše životy sa zmenili veľmi rýchlo. Začiatok si pamätám tak presne, akoby to bolo včera. Cestovala som domov z Brna, keď v rádiu spomínali prvé nariadenia proti šíreniu koronavírusu. To znamenalo, že to bola moja posledná cesta do Čiech. To ma hrozne mrzelo, pretože som mala v pláne stretnúť sa s kamarátkou. Dúfala som, že to nepotrvá dlho, ale nakoniec to prišlo do bodu, v ktorom som musela odložiť kopec ďalších plánov. Zo začiatku som to vnímala ako dobrú príležitosť venovať sa maľovaniu a písaniu. No po čase som si začala pripadať veľmi osamelá. Žiadne stretnutia s kamarátkami, žiadne výlety…
-
Ako som sa naučila zvládať epizódy depresie pred nasadením správnej liečby
V niekoľkých predchádzajúcich článkoch som spomínala, že moja diagnóza je recidivujúca depresia. Ak si to pamätáte, spočíva to v tom, že sa mi striedali epizódy depresie s epizódami celkom dobrej nálady. U mňa depresie trvali niekoľko týždňov, dakedy aj viac ako mesiac. Potom to vystriedala skvelá nálada, kedy som bola schopná žiť, plánovať, tešiť sa. Tieto epizódy boli kratšie. V dnešnom článku sa ale budem venovať tomu, ako som cez tieto epizódy prechádzala, ešte keď som nemala nasadené tie správne antidepresíva. Pretože počas toho som sa postupne naučila jednu dôležitú vec, bez ktorej dnes neviem fungovať. A tá dôležitá vec? V epizóde dobrej nálady ži, akoby po nej prišli už…
-
Ako vníma depresiu rodina – rozhovor s mamkou
Venovala som sa tomu, ako vnímajú depresiu ľudia okolo nás a aj mýtom, ktoré sú rozšírené. Dnes to vezmem trochu z iného súdka. Pretože je tu ešte jedna kapitola: to, ako depresiu vníma naša rodina. Preto som sa spojila s mamkou a spýtala sa jej na pár otázok, čo sa týka mojich depresií. Ona na moje otázky rada odpovedala, za čo jej veľmi pekne ďakujem. Takže najprv tu mám rozhovor pozostávajúci z pár otázok. No a po ňom sa k tomu vyjadrím aj ja. Takže moja prvá otázka: Kedy si si uvedomila, že už to nie sú len výkyvy nálad, ale ide o depresie a sebapoškodzovanie? „Asi vtedy, keď som…
-
Škola bola trochu peklo, až kým som nenašla skvelý kolektív a to ma zmenilo
Už v minulom článku som spomínala, že som si počas svojich školských čias zažila vysmievanie sa, kvôli môjmu zrakovému hendikepu. Dlho som bola kvôli tomu nešťastná a všetko som si brala príliš k srdcu. Po základnej škole som päť rokov študovala na strednej škole, pretože som prestúpila. A ten prestup bol to najlepšie, čo sa mi mohlo v živote stať, pretože vďaka tomu som sa začala otvárať svetu. Teda najmä vďaka kolektívu. Nemôžem povedať, že by som mala zlý kolektív na základnej škole… Spolužiaci ma akceptovali. Nebola som obľúbená a ani som nezapadala, ale nikto mi nerobil zle a sem-tam sa mi snažili aj trochu pomôcť. Nemôžem na tú triedu…
-
Nehanbím sa za svoje jazvy!
Súčasťou mojich psychických problémov bolo aj sebapoškodzovanie. Trvalo to osem rokov. To sa podpísalo na mojich zápästiach, ramenách a trochu aj na nohách. Porezaním sa som riešila všetku bolesť, ktorú som cítila. Myslím duševnú bolesť. Všetky pocity prázdnoty, osamelosti, menejcennosti, smútku… Jednoducho všetko. Dnes mám zápästia posiate belasými čiarkami. Každá jedna odkazuje na nejaký pocit. Každá jedna jazva je príbeh. Boj, ktorý som vyhrala. Mohlo by sa zdať, že to nie je výhra. Ale keď si predstavím, že namiesto tej jednej jazvy som mohla zomrieť, vzdať sa… Je to pre mňa výhra. Ešte v období, keď to sebapoškodzovanie trvalo, som sa snažila to všetko skrývať. Čerstvé jazvy, staré jazvy… akúkoľvek…
-
Pocity menejcennosti a depresia
Súčasťou mojich depresií boli aj neustále pocity menejcennosti. A práve tomu venujem tento článok, pretože ma sužovali veľmi dlho a dokonca aj mimo mojich depresií. A je to dosť nepríjemná záležitosť, pretože mi nedovoľovala myslieť inak než negatívne. V depresii to inak ani nešlo, ale aj keď som bola relatívne v pohode a depresia sa mi vyhýbala, stále som pociťovala menejcennosť a doslova ma to devastovalo aj v časoch relatívnej psychickej pohody. Vlastne keď to tak vezmem, tak tá menejcennosť vedela len prihrať depresii. Nevedela som si samu seba vážiť. Vždy som na seba myslela ako na poslednú, uprednostňovala životy ostatných. Cítila som sa ako človek, ktorý si veľa nezaslúži,…
-
Mýty o depresii + čo radšej nepovedať
Už som sa rozpísala o svojich psychických problémoch, ktorými som si prešla a v podstate tak trochu ešte prechádzam. Dnes sa chcem viac zamerať na depresiu. Pretože sa neustále stretávam s radami, ktoré mi dávajú ľudia, ktorí touto chorobou netrpia. Je od nich síce pekné, že sa snažia pomôcť, ale ich výroky a rady sú absolútne zbytočné a vedia niekedy ešte zhoršiť situáciu. Takisto sa chcem v tomto článku zamerať na to, ako depresiu cítime my a ako ju vnímajú ostatní ľudia. Pretože väčšina ľudí je v tomto „nevzdelaná“ ak to tak môžem nazvať a myslia si, že depresia je proste len zlá nálada. Nevedia nás pochopiť. Preto píšem tento…
