Súčasťou mojich psychických problémov bolo aj sebapoškodzovanie. Trvalo to osem rokov. To sa podpísalo na mojich zápästiach, ramenách a trochu aj na nohách. Porezaním sa som riešila všetku bolesť, ktorú som cítila. Myslím duševnú bolesť. Všetky pocity prázdnoty, osamelosti, menejcennosti, smútku… Jednoducho všetko. Dnes mám zápästia posiate belasými čiarkami. Každá jedna odkazuje na nejaký pocit. Každá jedna jazva je príbeh. Boj, ktorý som vyhrala. Mohlo by sa zdať, že to nie je výhra. Ale keď si predstavím, že namiesto tej jednej jazvy som mohla zomrieť, vzdať sa… Je to pre mňa výhra. Ešte v období, keď to sebapoškodzovanie trvalo, som sa snažila to všetko skrývať. Čerstvé jazvy, staré jazvy… akúkoľvek…

V minulom článku som sa rozpísala o mojom zrakovom hendikepe a dnes sa presuniem na ďalšiu súčasť mňa. Táto však so mnou nie je od narodenia. A môže byť pre niektorých ľudí kontroverzná. Som však toho názoru, že by sa o tomto malo hovoriť, pretože tým trpí kopec ľudí a boja sa s tým niekomu zdôveriť. Reč je o sebapoškodzovaní. Niektorí ľudia tento problém vnímajú ako trend, ktorý koluje medzi pubertiakmi, ale sebapoškodzovanie je reálny problém a aj keď možno existujú decká, ktoré to vnímajú ako trend a chcú zapadnúť, tak je to stále problém ako závislosť. Pre mňa to rozhodne trend nebol. Mala som asi štrnásť, keď to celé…