Už v minulom článku som spomínala, že som si počas svojich školských čias zažila vysmievanie sa, kvôli môjmu zrakovému hendikepu. Dlho som bola kvôli tomu nešťastná a všetko som si brala príliš k srdcu. Po základnej škole som päť rokov študovala na strednej škole, pretože som prestúpila. A ten prestup bol to najlepšie, čo sa mi mohlo v živote stať, pretože vďaka tomu som sa začala otvárať svetu. Teda najmä vďaka kolektívu. Nemôžem povedať, že by som mala zlý kolektív na základnej škole… Spolužiaci ma akceptovali. Nebola som obľúbená a ani som nezapadala, ale nikto mi nerobil zle a sem-tam sa mi snažili aj trochu pomôcť. Nemôžem na tú triedu…
-
-
Prečo som rada, že som nešla do špeciálnej školy?
Bolo pár článkov, v ktorých som sa venovala depresiám, no dnes sa trochu vrátim k hendikepu a k tomu, ako som spomínala, že moji rodičia zvažovali presunúť ma do špeciálnej školy. Bolo to počas prvého stupňa na základnej škole, kedy som ešte celkom pravidelne chodievala do Bratislavy do špeciálno-pedagogickej poradne. Vďaka tomu som mohla mať zopár špeciálnych pomôcok – napríklad zošity s väčšími linajkami a podobne. Vtedy som chodila aj do ZUŠ-ky na flautu, takže som dostávala aj špeciálne prispôsobené notové zošity a noty. Hru na flautu som však po pár rokoch vzdala. Vyhovorila som sa na to, že ma to nebaví, pravda však bola tá, že to bol problém…
