Stála som na letisku pripravená rozlúčiť sa s pochmúrne pôsobiacim Slovenskom. Otec so sestrou ma vyprevádzali. Obaja boli mierne prekvapení mojím rozhodnutím. Peniaze som mala našetrené už dávno a tak som sa rozhodla rýchlo. „Na ako dlho tam budeš?“ spýtal sa ma otec a neskrýval mierny smútok. „Oci, len na týždeň. Neboj sa o mňa,“ povedala som a silno ho objala. „Tak som tu!“ ozval sa spoza otcovho chrbta známy hlas. Vymanila som sa z objatia a zbadala Tris, ako sa k nám náhli. Ťahala za sebou veľký červený kufor a v dlhom sivom kabáte vyzerala úžasne. Ku kufru mala zladenú aj červenú kabelku. Zlanárila som ju, aby šla so…

Po rokoch som bola zmierená sama so sebou a so svojím životom. Na Tea som myslela často. Môj život bol v poriadku. Otec začal znovu pracovať a zdalo sa, že sa mu darí. Anna študovala na vysokej škole a každý týždeň sme sa stretávali. Ale môjmu životu predsa len niečo chýbalo, čo značilo, že tak úplne v poriadku to nie je. Chýbal mi Teo. Nemohla som to popierať. Ubehlo niekoľko rokov, no stále nejaká časť v kútiku mojej duše dúfala, že sa vráti, alebo že nastane šťastný koniec. Páčil sa mi jeden citát: „Všetko bude v poriadku. Nakoniec. Ak to nie je v poriadku, nie je to koniec.“ Ale odmietla…

Keď sme boli spolu už pol roka a ja som bola tá najšťastnejšia žena na svete, stále na mňa netlačil so sexom. Cítila som medzi nami vášeň, keď sme sa bozkávali a objímali, no nikdy to neprerástlo do toho, aby som sa pred ním musela vyzliecť. Osud však zrejme nechcel, aby sme boli spolu. Jeseň už farbila listy na nádherné farby, ktoré ma inšpirovali k tvorbe obrazov ešte väčšmi. Celý čas som trávila v práci, doma pri obrazoch a s Teom. Raz mi však smutne oznámil, že odchádza. Boli sme v jeho byte a on mi práve priniesol čaj, pretože som bola nachladnutá a mala som škaredý nosový hlas kvôli…

Vzťah s Teom bol nádherný. Voňal po káve. Teo bol úžasný človek. Spomínal, že mal ťažkú minulosť a rodinné problémy a bol arogantný debil, ako sám povedal, ale rozhodol sa zmeniť. Našiel si prácu a snažil sa žiť a myslieť pozitívne. Čo presne prežil mi zatiaľ povedať nechcel a ja som sa ani nevypytovala. No keď vyšiel aspoň čiastočne s farbou von, tak som mu o sebe povedala viac aj ja. A akceptoval to. Dokonca ma chápal. A to ma k nemu pripútalo ešte bližšie než by som možno chcela. Ale nakoniec mi to ani neprekážalo. Keď ma prvýkrát pozval k sebe, obávala som sa, že nastane podobný scenár ako…

Od toho dňa sme sa spolu v kaviarni stále rozprávali. Nevedeli sme prestať. Aj s Martinom sa dobre komunikovalo, no po chvíli sme sa zastavili a zvažovali, akú tému ďalej rozobrať.No s Teom to šlo oveľa lepšie. Ja som síce až tak komunikatívna nebola, no jeho reakcie a úsmevy ma lákali sa s ním rozprávať a nedovoliť, aby nás zasiahla chvíľa trápneho mlčania. A to sa ani nestalo. Po pár takých spontánnych stretnutiach v kaviarni, keď mi on doniesol voňavú kávu, sme si vymenili aj telefónne čísla. Tým začalo naše neustále telefonovanie si a písanie. V jeden deň, keď som maľovala obraz, ktorý bol takmer dokončený, mi znovu písal. Otec…