Po troch týždňoch, tak ako som si myslela, ma pustili domov. Prišla po mňa sestra aj s otcom a obaja vyzerali veľmi radi, že ma vidia. Najmä preto, že ma[...]
Môj stav sa každým dňom zhoršoval. Napokon som nemohla ani rozprávať. Otec s Annou sa u mňa striedali a dávali na mňa pozor. Snažili sa so mnou rozprávať, no márne.[...]
Prešlo pár dní. Moja nálada klesala pod bod mrazu. Cítila som sa depresívne. Z postele som dokázala vyliezť len keď som potrebovala ísť na záchod. Anna sa ma snažila prehovoriť,[...]
Pred dverami do otcovho bytu som si utrela slzy a vošla dnu. Zo spálne sa ozývalo hlasné chrápanie a v kuchyni voňal čaj. Kuchyňa bola oproti predsieni, takže keď ste[...]
Keď otca pustili, bol dosť slabý a malátny. Obe sme poňho prišli. Chceli sme mu zavolať sanitku, no pred nemocnicou Anna stretla svojho známeho, ktorý mal auto a ponúkol sa,[...]
Uplynul týždeň. Začínal sa nový rok a ja som Martina celý ten čas nevidela. Každý deň sme chodili s Annou za otcom a bývali sme zatiaľ v jeho byte. O[...]
Suseda sa zatvárila strašne smutne a ja s Annou sme zostali v šoku. Otca odviezla sanitka? Strašne som sa zľakla. Pozrela som na Annu a ona sotva potláčala slzy. „Asi[...]
Ocovi sme sa stále snažili dozvoniť, dovolať, no nič nepomáhalo. Búchali sme mu na dvere, no neotváral. Asi po pol hodine sme už boli unavené. Anna sa na mňa smutne[...]
Od tej chvíle som považovala dvadsiaty druhý december za ten najkrajší deň v mojom živote. Trochu som sa po tom bála, že si povie, že sa neviem bozkávať a že[...]
Čas plynul neskutočne rýchlo. Od nášho prvého stretnutia ubehlo niekoľko týždňov. A celý ten čas sme si spolu telefonovali a chodili von. Nič také pekné som jakživ nezažila a myslela[...]