Toxické priateľstvo a jeho koniec, ktorý ma niečo naučil

Posledné dni boli pre mňa pomerne ťažké. Vlastne posledný týždeň. Tak nejako som si uvedomovala, že niektoré priateľstvá, ktoré udržiavam, vlastne priateľstvami vôbec neboli. A jedno z nich skončilo tak, že som ja bola označená za tú zlú.

V živote som nikdy nemala veľa priateľov. Vlastne boli roky, keď som nemala nikoho a jediná, komu som sa mohla zveriť, bola moja mamka.

Neskôr sa to zlepšilo a ja som mala kamarátok viac. Posledný týždeň mi ukázal, kto je skutočný priateľ. Ukázal mi, že priateľstvo, v ktorom doňho neustále niečo dávam len ja a nič za to nedostávam, alebo dostávam len minimum, nemôže fungovať a je pomerne toxické.

A toxické vzťahy si netreba v živote držať, najmä ak nemusíte. Samozrejme, lúčiť sa s tým človekom a spomínať na to, čo bolo, je pomerne ťažké. Najmä keď si spomínam na tie chvíle, keď som sa vždy snažila pomôcť a v konečnom dôsledku sa opäť potvrdilo to staré známe: „Za dobrotu, na žobrotu.“

Tento týždeň bol riadne ťažký, ale tak trochu som rada, že sa to stalo a snažím sa nemyslieť na to. Snažím sa napriek všetkému usmievať a vnímať to ostatné pozitívne, čo v živote mám. Koniec-koncov, zistila som, kto je naozajstný priateľ a kto nie. A aj keď som bola ja označená za tú zlú, verím, že to tak nie je, pretože som si istá tým, že som do toho priateľstva dávala všetko. A isté veci som si naozaj nezaslúžila. Ale otvorilo mi to oči. Zistila som, aký ten človek skutočne je. A som za to rada. Teraz sa už môžem plne orientovať na priateľstvá, ktoré fungujú. Vlastne na jedno priateľstvo.

Ak nemusíte, naozaj, neinvestujte čas a energiu do toxických vzťahov. Ak vidíte, že doňho dávate vždy len vy a že ten človek vám nič nevracia, neudržujte to. A priateľstvá by mali naozaj fungovať na princípe „ja niečo dám a aj ty niečo dáš“. Samozrejme nehovorím o tých materiálnych veciach.

Treba si pomáhať navzájom. A ja som sa vždy každému snažila pomôcť. Každého som vždy rada vypočula a úprimne, často som kládla na prvé miesto problémy a potreby iných a až potom moje vlastné.

Asi preto ma aj tak zarazilo to, čo som za to dostala. To, že som bola ja tá, ktorá bola akože toxická.

Vzťahy sú v živote komplikované. A asi musím súhlasiť s tým, že rozchod s kamarátkou je ešte horší ako s chlapom. A priznávam, nedostala som sa cez to ešte stále úplne. Ale viem, že nemá veľmi zmysel sa tým zaoberať.

Najmä keď viem, že ja som pre to priateľstvo robila všetko, čo bolo v mojich silách.

Týmto článkom som chcela len tak pripomenúť, že naozaj nie je treba udržovať si pri sebe toxických ľudí. Nechajte ich ísť a sústreďte sa na ľudí, ktorí vám za to naozaj stoja.

Mne za to trápenie tento toxický človek nestojí. Aj keď chvíľu mi to potrvá. A ak sa trápite kvôli priateľstvu, zrejme to nie je priateľstvo.

Cítim smútok, trochu hnev, pretože som si to nezaslúžila. Ale cítim aj vďačnosť. Pretože teraz viem, aký ten človek bol v skutočnosti a už s ním viac nemusím byť v kontakte.

Taký je život. Ľudia doň prichádzajú, ale aj odchádzajú. A v tomto prípade som rada za tento odchod. Aj keď to bolí.