Málokedy píšem články impulzívne. Väčšinou si dobre naplánujem aký článok napíšem a potom kedy ho vydám. Dnešný článok ale impulzívny je. A ešte prv, než sa dostanem k pointe, chcela by som upozorniť, že ho nepíšem za zámerom hľadania pozornosti, či ľútosti. Píšem ho preto, aby som zdieľala realitu. Aby ste vedeli, aká je realita a možno boli vďační za to, že toto neprežívate.

Už z mnohých článkov viete, že sa posledný vyše polrok potýkam so záchvatmi paniky. Leto bolo pomerne pokojné a záchvaty boli menej časté. Bohužiaľ teraz sa to opäť zhoršilo. A aby toho nebolo málo, takmer každý deň mám úzkosti a epizódky depresie.

Nedávno som tak myslela na to, aká som bola šťastná, posledných niekoľko rokov. Keď som to porovnala s tým, v akom stave som teraz, je to, akoby som bola iný človek. Úzkosti z vás urobia úplne niekoho iného. Rovnako i depresia. Mám úzkosť zo všetkého. Priveľa rozmýšľam, často sa zacyklím do myšlienok a neviem z nich vyjsť. Som nervózna a smutná.

Včera som mala panický záchvat. Bol mierny. Dnes (pred polhodinou) som mala ďalší. Bol oveľa horší ako ten včerajší. Bola som naň sama. Nikomu som nenapísala, pretože mám pocit, že by som len otravovala. Prekonala som ho úplne sama a poviem vám, nie je to bohviečo. Keď pri vás niekto je, ide to lepšie, prekonať to. Ale neprišlo mi ako dobrý nápad niekoho otravovať. Všetci majú svoje problémy.

Tak som si šla do kuchyne po vodu, pretože som mala pocit, že sa povraciam a odpadnem a skoro sa tak stalo. Zviezla som sa u našej kuchynskej linky a chvíľu tam musela zostať sedieť, pretože som bola roztrasená ako ten môj ratlík. Doslova ma prestali počúvať nohy a musela som tam sedieť. Laky samozrejme registroval môj nepokoj a chodil okolo mňa bezradný, nevedel čo má robiť.

Môj dych bol rýchly akoby som práve dobehla maratón. Moje srdce tĺklo ako o život a hruď ma bolela ako pri infarkte. A potom, keď som sa upokojila, prišla zima. Ako zo Severného pólu. Teraz tu sedím pred počítačom zamotaná v deke.

Hneď po záchvate som tu plakala, pretože ma to už unavuje. V lete som si myslela, že už budem celkom v pohode. Nie som.

Robila som si potom menší rešerš a zistila som, že si za ten záchvat možno môžem sama, pretože som dnes mala pár pohárikov vína. Alkohol a úzkosť sa nemajú v láske, aj keď chvíľku tú úzkosť alkohol zmierni.

Tak som si práve pred sebou sľúbila, že nebudem piť. Ani len trochu.

Teraz som už pokojnejšia, pustila som si hudbu a všetko je zase ako predtým. Až na to, že ma bolí hrdlo od toho, ako ma neustále napínalo na vracanie. A až na tú zimu. A hej, ešte aj až na depku, ktorá prišla po záchvate.

Rozmýšľam práve nad riešením tejto mojej situácie. Mám doma Xanax, ktorý som si mohla dať. A s celkom nie tak veľkým množstvom záchvatov za týždeň by som tie lieky mohla jesť.

Niečo vo vnútri mňa to chce zvládnuť bez liekov. Rovnako mám aj nejaké lieky na ráno, ak cítim, že mám úzkosť. Opäť ich nejem, pretože hrozne utlmujú a hoci by sa to hodilo, ja mám potrebu to zvládnuť bez nich.

Možno je to hlúpe. Možno si to len komplikujem.

Tak nejako verím, že mi pomôže psychologička. Začala som teraz totiž chodiť k novej, mám za sebou len prvé sedenie, ešte ma čakajú nejaké dotazníky a potom sa tomu hádam budeme venovať.

Nuž, ale ako som spomenula, mať záchvat paniky, keď ste sami, je oveľa horšie, ako keď pri vás niekto je. Pri mne je väčšinou mamina, ale nechcem, aby sa obviňovala za to, že pri mne nebola. Pretože ja to od nej nemôžem očakávať, že pri mne bude vo dne i v noci a bude čakať na moje záchvaty, aby mi mohla pomôcť.

Len je to naozaj ťažšie. Možno keby som niekomu napísala a nebála sa toho, že budem obťažovať, prešla by som cez to lepšie.

Každopádne som z tohto zlého obdobia už unavená a chcem byť opäť šťastná. Chcem, aby som bola taká ako v roku 2019, či 2018. Chcem byť opäť v pohode. Lebo už ma to nebaví.

Chvíľu si človek myslí, že už to bude lepšie a príde to znovu. Neustále bojujem, hoci som už veľmi unavená.

Nevzdám to, ale pane Bože (alebo akákoľvek duchovná sila nad nami), kedy to už prejde?

Uf. Tak nejako som sa potrebovala impulzívne vypísať. Tak ako kedysi, ak si pamätáte na moje staré blogy a občasníkové články o živote. 🙂

A znovu: tento článok neberte ako túžbu po pozornosti a ani túžbu po ľútosti. Len som chcela ukázať realitu môjho života a v neposlednom rade, slovo je môj nádych.

Majte ešte krásny sobotný večer.

Related Posts

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *