Život

Záchvaty úzkosti a veľké rozhodnutie

Minulý týždeň začal letný semester na vysokej škole. Ja som doňho vkročila so zlým zdravotným stavom a ešte stále pomerne neoddýchnutá. Tie dva týždne na regeneráciu boli pomerne málo. No počas tých dvoch týždňov som začala znovu brať svoje antidepresíva a antipsychotiká, presne tak, ako som to mala robiť aj predtým. Viete, že som od minulého leta mala až do januára pauzu. A to bola chyba, pretože môj psychický stav sa začal zhoršovať už počas prvého semestra. Stále som však bojovala a snažila sa štúdium udržať, aj keď moja psychika mi to robila čoraz ťažšie. tak-tak som prešla skúškami so škrabancami (doslova).

Po skúškach nastal vytúžený pokoj. Teda mal to byť vytúžený pokoj. Akonáhle som zo seba strhla balvan stresu zo skúšok, objavil sa ďalší, pomerne vážny problém.

Záchvaty úzkosti. Miernymi úzkosťami som trpela aj predtým, no nikdy nie takto intenzívne. Môj záchvat úzkosti vyzeral asi nejako takto: začalo ma bolieť, tlačiť na hrudi, cítila som, akoby na mne niekto sedel. Začala som sa vnútorne triasť, keby to vydávalo zvuk, tak by to pripomínalo rumba gule, keby sa dalo počuť ako sa triasli moje orgány a svaly. Zrýchlil sa mi tep, triasli sa mi kolená, mala som pocit, že poriadne nedýcham, že mám nedostatok vzduchu. Buď mnou prechádzali návaly horúčavy, alebo úplnej zimy až zimnice, často som mala úplne studené prsty, akoby až mŕtvolne studené. Nevedela som, čo so sebou robiť. Takýto záchvat trval pár minút. No len čo skončil, cítila som sa neuveriteľne vyčerpaná, začala mi migréna a jednoducho som sa cítila akoby zo mňa niekto “vycucal” všetku energiu.

Tieto záchvaty sa mi diali takmer každý druhý deň. Mala som dni, kedy som bola úplne v pohode, hoci moja myseľ predkladala hocijaké myšlienky. A niektoré dni tieto myšlienky moja psychika asi nezvládla.

Podarilo sa mi rýchlo objednať sa ku svojej psychiatričke a dostala som lieky. Potom sa mi podarilo objednať aj ku psychologičke, ku ktorej idem v pondelok (budúci). Snažím sa však stále tie úzkosti zvládať bez toho, aby som musela veľmi užívať návykový liek.

Už tak som po tom, ako som začala znovu užívať svoje pôvodné lieky, neskutočne unavená.

Ale vrátim sa ku škole. Už prvý deň semestra som cítila, že netuším, ako to s týmto stavom budem zvládať ďalej, keď príde na rad plnenie zadaní a seminárnych prác. V pondelok na jednej z prednášok som takmer zaspala, ako som bola unavená kvôli liekom.

Utorok bol ale oveľa horší. Prednášky som mala až poobede, čo pre mňa je už čas, kedy vypínam, pretože kvôli liekom sa už viac sústrediť neviem. Tak som fungovala aj predtým.

Na jednej z prednášok som ale dostala intenzívny záchvat úzkosti. Museli sme mať zapnuté kamery a ja som nevedela čo so sebou robiť. Vypnúť kameru a utekať po lieky? Povedať niečo vyučujúcej a odísť z hodiny? Vydržať to? Alebo sa odhlásiť sama bez nahlásenia? Nemohla som dýchať, na stoličke som sa mrvila, pretože som nevedela čo s rukami, ako to vydržať. Našťastie, keďže šlo o úvodnú hodinu, bola o čosi kratšia ako mala byť a hneď ako som vypla hovor, utekala som z izby za maminou povedať jej, čo sa deje.

Mamina mi pri týchto záchvatoch veľmi pomáhala. Vždy stála pri mne a často sa stalo, že som prestála záchvat najmä vďaka nej. Držala ma za ruku, objímala ma, vnímala tras môjho vnútra, búšenie srdca. A bola pri mne až kým záchvat neprešiel.

V ten utorok som po záchvate bola ako vždy úplne vyšťavená, začala mi migréna, lenže mňa čakala ešte hodinu a pol dlhá prednáška. Tú som pretrpela s vypätím všetkých síl, dokonca som na nej už zaspávala.

Keď som z prednášky odišla, padlo rozhodnutie, ktoré som zvažovala už počas prvého semestra, keď som sa kvôli depresiám nemohla sústrediť na štúdium. Rozhodla som sa, že končím.

Popravde som nad tým rozmýšľala už predtým, no myslela som si, že keď sa tak rozhodnem, sklamem svoje okolie. Brala som to ako zlyhanie. Ale v tomto mi pomohla mamina. Keď videla môj stav, povedala raz, že to nemám siliť, že zdravie je prednejšie. Keď som sa jej so slzami v očiach spýtala, či nebude sklamaná, povedala jasné nie. Dlho sme sa o tom rozprávali. Ja som sa potom ďalšie týždne snažila a makala.

No ten minulý utorok, keď som si predstavila zvládanie vysokej školy s aktuálnym zdravotným stavom a predstavu, že keď by nás možno poslali už fyzicky na fakultu a ja by som dostala vo veľkej prednáškovej miestnosti záchvat úzkosti, prišlo mi zle. Rovnako aj plnenie všetkých zadaní s nulovou sústredenosťou, migrénou a hrozbou ďalšieho záchvatu. Moje zdravie už nevládze.

A tak som sa naozaj rozhodla, že zanechám štúdium. Iste, bolo mi to trochu ľúto, ale predstava fungovania s takýmto stavom počas celého semestra, bola hrozná a pravdepodobne by som cez ten semester ani neprešla.

Nemala som na výber.

Takže minulú stredu som bola na poslednej prednáške, ale už ignorovala výklad, pretože moja žiadosť o zanechanie štúdia už bola poslaná na študijné oddelenie.

Následne vo štvrtok a piatok som sa cítila veľmi dobre, rozhodla som sa začať pracovať na mojich rôznych kreatívnych nápadoch a projektoch, objednala si plátna na maľovanie a bola som už oveľa pokojnejšia.

V sobotu som síce prežila záchvat priamo pri čakaní na výsledok antigénového testu na covid, ale i tak sa koncentrácia záchvatov zmiernila. Usúdila som, že je to tým, že som školu uzavrela. Bála som sa, že ľudí sklamem, ale nakoniec mi došlo, že to robím pre svoje zdravie. A zdravie je len jedno. A ja nechcem skončiť na psychiatrii. Nechcem skončiť na takom dne, na ktorom som bola pred niekoľkými rokmi.

Záchvaty úzkosti boli asi tá hranica, o ktorej som písala v predchádzajúcom článku. Hranica, kedy som si uvedomila, že už mám dosť.

Mala som o tom čas veľa uvažovať a v konečnom dôsledku som si uvedomila, že ten čas na vysokej škole mi dal strašne veľa. Naučila som sa sama cestovať, pohybovať sa v cudzom meste úplne sama. Začala som variť… Jednoducho som začala byť oveľa, oveľa viac samostatná a dalo mi to neskutočnú ODVAHU žiť. Odvahu skúšať veci, z ktorých som mala doteraz strach.

A to je pre mňa oveľa viac, ako nejaký diplom a titul. To je to, čo som v živote potrebovala. A teraz to mám. Mám tú odvahu. Keď raz covid skončí, nebudem sa báť vybrať sa na výlet, precestovať pol Slovenska. Nebudem sa báť ísť na neznáme miesta. Som nesmierne vďačná za túto príležitosť.

Takže áno, nechala som školu.

Ale zdravie je prednejšie. Už ho mám dávno nalomené a nechcem ho zlomiť ešte viac.

Znovu začínam žiť život ako predtým, no už s oveľa väčšou odvahou. Ešte stále so záchvatmi, pretože tie nezmiznú len tak zo dňa na deň, ale budem proti ním bojovať.

A plánujem rôzne kreatívne projekty. Dokonca jeden zaujímavý už vznikol! Spolu s kamarátkou Nikol sme založili instagram s našimi amatérskymi pokusmi vo varení. Nájdete nás na Instagrame ako @dvenalomenevarecky. 🙂

A tu na blogu budú nové články a aj nové časti Ako som hľadala šťastie. 🙂

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *