V hmlách

Zrakový hendikep a časté situácie s ľuďmi

Na tomto blogu som a už venovala mýtom o depresii a tomu, ako to vnímame my a ako to vnímajú ostatní. Došlo mi však, že podobná vec by sa dala aplikovať aj na tému môjho zrakového hendikepu. V dnešnom článku vám teda opíšem, s čím sa často stretávam, čo mi ľudia niekedy povedia, a ako sa ku mne niekedy správajú.

Už veľakrát som sa stretla s tým, že mi ľudia povedali, že vyzerám zdravo, akoby mi nič nebolo a nemala som žiadny problém. Pretože tak skutočne nevyzerám. Ak ma dotyčný zastihne v priestoroch, ktoré poznám, tak na sebe nedávam poznať, že mám s niečím problém, pretože v známom prostredí sa orientujem dobre. Ale podľa toho človek nemôže usúdiť, že som úplne v poriadku, aj keď sa tak snažím vyzerať aj v neznámom prostredí.

Rovnako si väčšina ľudí, ktorí ma nepoznajú myslia, že môj celý hendikep pozostáva len zo škúlenia. Dobiedzajú do mňa, že to sa predsa operovať dá, že treba len zháňať informácie, nevzdať to. Nechápte ma zle, ale keby to bolo tak, ako mi to ľudia píšu, tak by som už bola dávno operovaná.

Lenže odmalička, čo chodím k očným lekárom, každý jeden povedal, že sa to operovať nedá. Pretože to nie je o škúlení. Je to o nevyvinutých nervoch.

Chápem, že ľudia sa asi snažia pomôcť, alebo si myslia, že robia osvetu, ale človek je potom unavený z neustáleho vysvetľovania, že to nie je o škúlení.

Je to podobné ako s depresiou. Už vás unavuje vysvetľovať, že to nie je len zlá nálada. A aj tak vás niektorí vôbec nepochopia.

Kapitola sama o sebe sú ľudia, ktorí sa mi snažia pomôcť so všetkým. Som vďačná za každú snahu pomôcť mi, ale sú ľudia, ktorí ma pravdepodobne vnímajú ako mentálne zaostalú. Chcú mi vo všetkom pomáhať, dokonca aj vo veciach, ktoré absolútne zvládam. Chcú mi všetko vysvetľovať aj napriek tomu, že dané veci chápem.

Alebo sa mi niečo prihodilo – napríklad som sa potkla – a automaticky ku mne tento typ pribehne a správa sa ku mne, akoby som si prinajmenšom zlomila nohu. Lenže ja nie som z cukru. Nerozsypem sa pri páde.

Plus sú tu absolútne netolerantní ľudia. Raz som kupovala v trafike noviny Horehronie. Videla som, že majú vyskladané nejaké noviny na pulte, ale nevedela som nájsť tie správne. Nevidela som na názvy tých novín. Tak sa pýtam slušne predavačky: „Prosím vás, máte Horehronie?“ A milá pani predavačka mi na to odvrkla: „Čo ste slepá, máte ich pod nosom.“ A ukázala na noviny, ktoré som mala blízko seba, a ktorých som nevedela prečítať názov. Samozrejme, chápem, nemohla to vedieť, ale dá sa zareagovať aj slušnejšie.

Inokedy sa mi zase stalo, že som potrebovala s niečím poradiť, pomôcť. Obrátila som sa ne jedného pána, ten mi slušne poradil. Za mnou čakali ďalší ľudia (myslím, že to bolo niekde na stanici, alebo tak – už si presne nepamätám). Tomu pánovi som povedala, že neviem, kde je to a tamto, pretože dobre nevidím. Reakcia pána bola skvelá. Keď som však obchádzala rad ľudí za mnou, začula som: „Prečo ju púšťajú samu, keď sa nevie orientovať?“ Alebo ešte: „Ľudia, ktorí sú chorí by takto sami cestovať nemali.“ A: „Iba zdržuje!“

Znovu opakujem, že chápem, že ľuďom nemusí byť hneď jasné, že mám zrakový hendikep. Ale keď slušne vysvetlím o čo ide a prečo neviem niečo nájsť, tak toto fakt nečakám.

Ja, aj keď občas potrebujem pomôcť, sa na druhú stranu snažím pomáhať aj ostatným. A aj keď si nie som istá. Neraz sa mi stalo, že sa ma na zastávke niekto spýtal, kedy ide autobus na úplne iný smer, než som šla ja. Väčšinou vždy poviem: „Neviem, ale skúste sa pozrieť tam a tam, bývajú tam napísané spojenia, prípadne sa ešte spýtajte.“ Jednoducho sa snažím byť nápomocná. A vždy som slušná. Dokonca som slušná aj vtedy, keď ľudia ku mne nie sú slušní.

Často ma šokuje názor, že by ľudia s hendikepom nemali sami cestovať, že by sme sa vôbec nemali nikde pohybovať sami. Alebo že nemáme cestovať vôbec. Asi by sme mali byť niekde pozatváraní, alebo neviem. Čudovali by ste sa, ale takýto experti ešte existujú.

„Príjemný“ zážitok mám aj s pár dôchodkyňami. Svoju psychologičku mám na prvom poschodí jednej budovy. Je tam výťah a aj schody. Vždy idem výťahom, pretože na schody nevidím. Nie sú označené. A neraz sa mi stalo, že som vyšla z výťahu a prechádzala okolo čakajúcich dôchodcov a počula som, ako si šepkajú: „Je mladá, má nohy a vyváža sa výťahom. To je dnes mládež.“

Neberte ma v zlom. Nenavážam sa do dôchodcov, nie sú všetci zlí, záleží to od charakteru. A viem, že nemôžu vedieť, čo mám za problém. Ale keď to nevedia, tak nech nesúdia.

To je ale dnes pre ľudí veľmi ťažké. Nesúdiť.

Vždy súdia a nepozrú sa na to z pohľadu toho, koho súdia.

Prosím, ak uvidíte niekde človeka, ktorý je zmätený, alebo niekoho, u koho vidíte nejaký hendikep (či už má bielu paličku a podobne), buďte tolerantní a skúste mu pomôcť. Ale len do takej miery, pokiaľ to bude pre toho človeka potrebné. Nestojte mu potom za zadkom a nevnucujte mu pomoc, pokiaľ ju už nechce, alebo všetko zvláda.

My sme všetci za vašu snahu vďační, i za vašu tolerantnosť, ale nechajte nás povedať vám, kedy pomoc potrebujeme a kedy to zvládame.

A pre tých netolerantných, uvedomte si, že rovnako žijeme v tejto spoločnosti. Nie je rok 1000, aby sme boli zatváraní v ústavoch. Chceme žiť rovnako ako vy. Chceme cestovať, objavovať. Aspoň do takej miery, do ktorej nám to zdravie dovolí.

Ale často máme strach.

A často aj kvôli vám, netolerantným.

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.