Ráno sa prebúdzam na zvuk kávovaru a na vôňu kávy. To je ako budíček. Rozlepím oči a posadím sa na posteli. A zatiaľ je vo mne ticho. Pozorujem oblohu za oknom a to ticho si užívam. Okolo mňa je tiež ticho. Také pokojné, ranné. Priala by som si, aby bol celý deň ako ráno. Prehodím cez seba teplú deku a dotackám sa do kuchyne. Na stole sa už parí z kávy. Vypotím zo seba tiché: „dobré ráno,“ mamke, ktorá dolieva do kávy mlieko. No potom zostávam naďalej ticho. Moja myseľ je tiež pokojná. Dýcham, zhlboka. Tak trochu sa modlím, aby toto ticho zostalo až do večera. Ale dobre viem, že…
