AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 1. kapitola

Sedela som za stolom v knižnici, pozerala na monitor počítača, ktorý už zrejme o chvíľu doslúži. Väčšinou v tejto časti knižnice bývame dve, no dnes má Majka – moja kolegyňa – dovolenku, takže som tu sama. A takto mi vlastne býva najlepšie, ak sa mám priznať. Cítila som však vnútorne osamelosť a prázdnotu. Nevedela som si pomôcť, no tento pocit ma ťažil už niekoľko týždňov. Nevadilo mi, keď som bola niekde sama. Ale pocit samoty, býval pre mňa… tým najhorším pocitom.

Pozrela som na svoje obyčajné hodinky na zápästí. Bolo trištvrte na tri. O tretej som mala byť u mojej terapeutky. Áno, chodila som k psychologičke. Hlavný dôvod bol ten, že mi zomrela mamka. Pred rokom a pol. A tie ostatné dôvody…? No, to sa dozviete neskôr. Všetko pekne po poriadku.

Vypínala som počítač, keď som začula klopkanie opätkov po dlážke. Najprv som si to nevšímala a začala si baliť veci do malej kabelky, ktorú som si kúpila pred rokom v second hande. Rada som tam nakupovala, pretože sa tam dali zohnať veci aj pre mňa. Bola som dosť tučná. A nie že by som sa nesnažila s tým niečo robiť. Zvádzala som so sebou boj. Každý jeden deň, od rána až do večera. Najväčší problém bol ten, že som vnímala ako to ostatným na mne vadí. Ale mne… mne to až tak neprekážalo, aj napriek svojej váhe som sa stále cítila dobre. A tak som sa snažila pre druhých. Preto, lebo mi oco vravieval, že by som mala niečo robiť. Preto, lebo kolegyňa mala divné poznámky. Preto lebo ma vraj inak nik nebude mať rád, ako povedal oco.

„Teri, ty si ešte tu? Myslela som, že máš to sedenie.“ ozval sa hlas nado mnou. Bola to riaditeľka knižnice Katarína. Vyzerala veľmi pekne a elegantne vo svojom bordovom kostýmčeku. Krásne podčiarkoval jej bledú pleť a blond vlasy sčesané do vysokého drdolu. Na tvári mala pokojný výraz. Červené narúžované pery jej dodávali ešte väčší šmrnc.

„O chvíľku padám. Zbalím si pár vecí a idem.“ odpovedala som s jemným úsmevom a vzápätí som sa pozrela na rukávy svojej bielej košele.

„Dobre, prišla som ťa vystriedať, keďže má Majka dovolenku. A dnes je piatok, takže asi skončíme skôr.“

„Okej,“ vzala som si kabelku a vstala. Katarína si ma premerala od hlavy po päty a usmiala sa. Potom zasadla na moje miesto. „Majte sa krásne a pekný víkend prajem.“

„Ďakujem aj tebe, Teri,“ povedala a položila si na stôl svoj zápisník. „Maj sa.“

Katarína mi normálne tykala, no ja som jej vždy len vykala. Bola odo mňa o desať rokov staršia. Mala som ju však celkom rada. Bola vždy veľmi zhovievavá a keď som sem nastúpila, tak som vedela, že budeme mať dobrý vzťah. Nikdy som o nej ako o šéfke nehovorila s nechuťou alebo s odporom.

Než som stihla otvoriť dvere a vyjsť na chodbu, vrazila do nich dôchodkyňa, ktorá chodila pravidelne každé dva mesiace. Požičiavala si väčšinou knihy od Daniele Steelovej. Vždy keď ma požiadala, aby som jej nejakú podala z vrchnej police, tak som si neodpustila jemnú grimasu znechutenia nad týmto žánrom, ale knihu som jej podala.

„Dobrý deň, slečna Havranová,“ pozdravila ma energicky.

„Dobrý deň!“ odpovedala som jej s úsmevom. Pustila som pani prejsť a potom som sa chodbou rozbehla von.

Čakalo ma ďalšie sedenie so psychologičkou. Trochu som sa toho obávala, pretože nie všetky sedenia boli príjemné. Vraj však robím pokroky, i keď ja som si to vôbec nevšimla. Skôr mám ten pocit, že stojím stále na tom istom mieste a neviem sa pohnúť ďalej.

Sedela som v čakárni, ktorá bola prázdna, pretože každého pacienta mala na určitú hodinu a tak sa nestávalo, že by tu boli ľudia. Jedine keď odchádzam, tak tam vždy niekto čaká na svoju hodinku terapie.

Keď sa otvorili dvere do ambulancie, vykukla z nich žena v strednom veku s červeno hnedými vlasmi ostrihanými na mikádo. Na sebe mala jednoduché no veľmi pekné kvetované šaty po kolená. Bol koniec augusta a vonku bolo stále celkom teplo.

„Tak poďte, Tereza,“ vyzvala ma.

„Dobrý deň,“ pozdravila som a po podaní ruky som sa posadila do jedného z kresiel oproti jej pracovnému stolu.

„Tak, ako sa dnes máte?“ spýtala sa sadajúc si do svojho kancelárskeho kresla. Otvorila moju zložku a vzala do svojich dlhých prstov ozdobených elegantnou manikúrou pero.

„No… Celkom sa to dá,“ povedala som s očakávaním, že ma o chvíľu požiada, aby som jej tento výraz vysvetlila.

„Viete mi to vysvetliť?“ položila otázku, akoby presne vytušila, čo si myslím.

„Nuž, nie je to ani úplne zlé, ale ani úplne dobré. Taký… neutrálny bod. Ako väčšinou. Proste neviem čo cítim, neviem ako sa presne mám.“

„Aha a…“

„Ale mám taký pocit…“ skočila som jej do reči, celkom nechcene.

„Pokračujte.“

„Viete, ťažia ma dva veľmi silné pocity. Je to strašná osamelosť a akási prázdnota. Tá býva síce typická pri mojich depresiách, ale teraz nie som tak celkom v depresii. A je to taká iná prázdnota. Akoby mi niečo chýbalo. A áno, je to samozrejme aj moja mamina, ale aj niečo iné. Nechápem to.“

„Myslíte, že tá prázdnota je spojená s tou osamelosťou?“

„Asi áno…“

„A prebrali ste s vašim otcom to, že by ste chceli bývať opäť s ním?“

„Nie.“

„Prečo?“ vzdychla si. „Hovoríme o tom už niekoľko sedení. Prospelo by vám, ak by ste mali niekoho po svojom boku. Samota vám v žiadnom prípade neprospieva. A nechápem, ako vás váš otec mohol nechať bývať samu.“

„Ja tam nechcem ísť. Nemá ma rád.“

„To si nemyslím. Každý otec má rád svoju dcéru.“

„Ale on ma proste nemá rád.“

„Ako to môžete vedieť?“

„Cítim to.“

Opäť si vzdychla a zapísala si niečo do zložky. „Tak inak. Neuvažovali ste niekedy nad tým, nájsť si partnera?“

V prekvapení som na ňu vytreštila oči. Partnera? „No… už som mala jeden vzťah. Ale odvtedy som… sa bála.“

„Čoho?“

„Sklamania.“

„Tereza, to k tomu patrí. Viem, že to býva bolestivé, no tak to jednoducho je. Musíte sa to naučiť zvládnuť a ísť ďalej. Čo sa vtedy stalo?”

„Raz som chodila s jedným chlapcom, ešte keď som mala pätnásť. Teda, on ma nemal skutočne rád a len ma využíval. A ani ma nikdy nepobozkal. Nakoniec mi vynadal a začal sa mi posmievať aj so zvyškom triedy.“

„Uhm. A teraz ste nad hľadaním partnera neuvažovali?“ spýtala sa so záujmom v očiach.

„Z toho prvého vzťahu – v úvodzovkách – som sa ako-tak dostala, ale… aj keď som nad tým uvažovala, tak sklamanie ma vrátilo späť.“

„Tak nad tým porozmýšľajte znovu. Myslím si totiž, že ak by sa vám podarilo nájsť si partnera, mohla by zmiznúť aj prázdnota s osamelosťou.“

Chvíľu som sa zamyslela a pozrela von oknom, ktoré bolo po mojej pravici. Mala pravdu. Môžno by to mohlo vyriešiť moje pocity. Ale… chcel by ma vôbec niekto? Pomyslela som si.

„Nuž, je to dobrý nápad asi. Ale…“ ošívala som sa.

„Ale?“

„Neviem, či by ma niekto vôbec chcel.“

„Ste sympatická mladá žena.“

„Som tučná.“

„Tak s tým skúste niečo robiť.“

Otvorila som ústa, že niečo poviem, no nakoniec som ich zatvorila a znovu som sa zahľadela von oknom.

Potom som uprela pohľad na svoje zápästia zakryté rukávmi bielej košele. „Nechcem o tom hovoriť. Teraz.“

Psychologička si čosi zapísala do zložky a uprela na mňa pohľad. „Dobre teda. Čo vaše sebapoškodzovanie?“

Áno. Trpím sebapoškodzovaním. Už od útleho detstva. Neviem sa toho zbaviť. A keď zomrela mamka, tak som začala ešte viac. Je leto a ja aj tak nosím dlhý rukáv. Najviac rán mám na zápästiach a na bruchu. Nemôžem a nechcem chodiť na kúpaliská ani na dovolenke som sa nikdy nedokázala ukázať v plavkách. Najradšej nosím košele, najmä keď je leto, tak si dám takú ľahšiu a nie je mi až tak teplo. Ale inak nosím svoj obľúbený bordový svetrík. Bordovú mám najradšej. Nik okrem otca, sestry, terapeutky a mojej kamarátky o tom nevie. Pred zrakmi ostatných sa mi to darí úspešne skrývať.

„Stále rovnako,“ povedala som po krátkom rozmýšľaní.

Keď som odchádzala od terapeutky, neustále som mala v hlave to, čo mi povedala. Nájsť si partnera? Možno by to skutočne mohlo pomôcť. Ale ako? Nebola som nikdy typ človeka, ktorý by rád vymetal bary a diskotéky. Bola to však jediná možnosť. Inak by ma terapeutka donútila ísť bývať späť k otcovi.

Odišla som od rodičov rok pred matkinou smrťou. Vedela som, že budem sama, ale nechcela som byť rodičom na krku. Chcela som byť samostatná. Dokázať im, že sa viem sama o seba postarať. Rodičia mi pomohli zrekonštruovať byt po mojej starkej, ktorý som zdedila. Bol malinký, no mne to úplne stačilo. Mala som tam maličkú kuchyňu spojenú s obývačkou, jednu izbu, kde som spala a jednu maličkú izbu s balkónom a výhľadom na mesto, v ktorej som rada maľovala. Spravila som si z toho taký malý ateliér.

A skutočne som cítila, že otec ma nemá rád tak ako moju mladšiu sestru Anku. Ona bola pekná, študovala na vysokej škole. A na mne si otec po smrti matky len vylieval zlosť na svoj život. Ak by som tam zostala bývať, zrejme by som bola už dávno pod zemou.

Nepreháňam.