Čas plynul neskutočne rýchlo. Od nášho prvého stretnutia ubehlo niekoľko týždňov. A celý ten čas sme si spolu telefonovali a chodili von. Nič také pekné som jakživ nezažila a myslela som si, že snívam. Celé sa mi to zdalo ako nádherný sen a každú chvíľu som sa bála, že sa zobudím. Doteraz som si myslela, že také niečo sa mi nikdy nestane, hoci som sa snažila veriť. Snažila som sa veriť, že ma niečo pekné raz stretne.

A stalo sa tak. Nevedela som však, ako mám náš vzťah nazvať. Nevedela som, či sme spolu chodili. Už veľakrát ma chcel pobozkať na ústa. Len ja som to nechcela uponáhľať a nastavila som líce. Vždy sa len jemne zamračil a potom mi vtisol bozk na líce.

Áno, bola som dovtedy nepobozkaná a túžila som po skutočnom bozku z lásky. Ale… jednoducho som si chcela byť istá, že… neviem. Že môj prvý bozk bude z lásky. Znie to divne.

No pravdu povediac netrvalo to dlho a bozk som od neho prijala. Bolo dva dni pred Vianocami a vtedy som si uvedomila, že spolu už jednoducho chodíme.

Pobozkal ma na tom istom mieste, kde sme sa prvý raz stretli. Na námestí pri rozsvietenom vianočnom stromčeku. A ak ste si teraz predstavili, ako nám sneží a my sa bozkávame, tak vás musím sklamať. Na to, že bol december, bolo dosť teplo – v ten deň teplomer ukazoval šesť stupňov nad nulou. Bola tma, nad nami žiarili hviezdy. A aj keď bolo cez deň teplejšie, zdalo sa, že v noci trochu primrzne. Znovu – ako už po niekoľkýkrát – sme boli v mojej obľúbenej kaviarni. Vyšli sme von, kde bolo celkom dosť ľudí, pretože tak ako každý rok sa tu konali malé vianočné trhy. Stromček na námestí svietil a ozýval sa spev detí, ktoré spievali vianočné koledy.

Zastali sme, pozrel mi do očí a povedal: „Som veľmi rád, že som ťa spoznal. Pri tom množstve divných ľudí, a pofidérnych existencií na zoznamke, som ani nedúfal, že nájdem niekoho normálneho.“

Usmiala som sa. „Ja môžem asi tvrdiť to isté…“

„Veľmi ti to pristane,“ zalichotil mi. Ja som o jeho slovách zapochybovala, no pomlčala som. Nechcela som kaziť krásnu chvíľu.

Poďakovala som mu a chcela sa s ním rozlúčiť. Chytil ma za ruku a pritiahol si ma bližšie.

„Môžem ťa konečne pobozkať?“ spýtal sa s nádejou v očiach. Vedela som, že tým nemyslí ten typický bozk na líce. Cítila som to.

Po krátkom váhaní som prikývla. Priblížil sa ku mne a pery sa nám jemne dotkli. Bolo to zvláštne i krásne zároveň. Nikdy som nič také predtým nezažila. Pripadalo mi to až neskutočné.

Chvíľu som hľadela do jeho očí, no vzápätí som ich zatvorila v záplave akéhosi zvláštneho pocitu, ktorý som dovtedy nepoznala. Bol to pocit, akoby som práve stratila pevnú pôdu pod nohami.

Cítila som na jeho perách chuť cappuccina, ktoré pred chvíľou dopil v kaviarni. O to viac bol ten bozk úžasný. Svet okolo nás sa akoby spomalil až sa nakoniec úplne zastavil. Nič iné som nevnímala len tú chvíľu.

Váhavo a nesmelo som mu bozk opätovala. Nevedela som či to robím správne, ale nedalo sa neopätovať mu ho.

Keď sme sa od seba trochu odtiahli, usmial sa a zostali sme ticho. Svet sa dal opäť do pohybu no ja som ho i tak poriadne nebola schopná vnímať. Stále som si v hlave prehrávala tú chvíľu.

Rozlúčili sme sa a ja som sa omámená vrátila do svojho prázdneho bytu. Lily vylihovala na mojej posteli a ani si ma nevšimla.

Related Posts

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *