Ako som hľadala šťastie,  Tvorba

AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 3. kapitola

Ubehlo niekoľko dní. Bola streda a mala som ísť po práci za otcom. Každý týždeň som mu chodila poupratovať byt, pretože on sám si to nikdy neuprace. Keby tam nechodím, tak o chvíľu by sa topil v prachu a špinavej bielizni.

Keď som odchádzala z práce, začalo pršať. Vyzeralo to na poriadnu búrku a ja som si len vzdychla, pretože neznášam búrky. Nie že by som sa bála, ale nemám ich rada. Keď zomrela mama, bola práve búrka. Asi to je spojené s tým. Po jej smrti som sa zrútila a to bolo pre mňa tiež takou búrkou.

Vytiahla som z kabelky malý rozkladací dáždnik a náhlila som sa ulicami mesta. V hlave som mala pomerne zmätok, pretože som stále rozmýšľala nad tou zoznamkou. No ako čas plynul, bola som tomu viac naklonená ako vtedy, keď mi to Tris navrhla. Vtedy som bola na vážkach. No v tú stredu som si hovorila: „Asi to skúsim. Veď čo sa môže stať?“

Bola som odhodlaná najmä preto, lebo som mala veľmi zlú náladu, predvčerom som si urobila ďalší rez na bruchu a ani počasie mi veľa nepridávalo. Pocit osamelosti bol tak silný, že sa mi chcelo plakať. V knižnici som bola sama v miestnosti, takže som si chvíľu aj poplakala, kým nik nechodil. Ale už dávnejšie som sa presvedčila o tom, že plač pomôže len na chvíľu.

Keď som otvorila dvere do otcovho bytu, udrel mi do nosa pach alkoholu. Zavrela som za sebou a našla niekoľko fliaš po zemi v predsieni.

„Ach nie, už zase…“ povedala som si.

„Oco?“ zavolala som naňho, zatiaľ čo som si vyzúvala topánky. „Oco! Si doma?“

Odpoveďou mi však zostalo len ticho. Pomaly som kráčala chodbičkou ku kuchyni. Zrazu sa bytom ozvalo štrngnutie fľaše. Preľaknuto som pozrela pod nohy. Omylom som do jednej fľaše po ceste kopla.

Keď som vošla do kuchyne, zdesila som sa.

Všade bol neskutočný neporiadok. Kopa fliaš, nedojedené jedlo, Obhryzený tvrdý chlieb. A v rohu kuchynskej linky sedel na zemi pod obraz spitý otec. Najprv som odostrela okná a pozrela som na jeho alkoholom zúbožené telo.

Zatriasla som ním. „Oco! Oco, vstávaj, nemôžeš tu takto sedieť.“

Pootvoril oči podliate krvou. „Terezaaaa…“

„Vstaň a poď si ľahnúť do postele. Koľko si toho vypil?“

„Len jednu fľaštičku…“ zabľabotal.

„To bolo viac fľaštičiek, oco.“

„Nestaraj sa do mňa, láskavo. Chcem aby prišla tvoja sestra Anna. Kde je?“

„Dobre vieš kde je. Býva v Bratislave. No poď, vstávaj.“

Chytila som ho za obe ruky a pokúsila postaviť na nohy. Podarilo sa, no zdalo sa, že čochvíľa spadne znovu na zem. Podoprela som ho a viedla do spálne.

„Ja nikam nejdem!“ zvolal.

„Nechaj ma tu. Ešte si idem zapáliť,“ zabrblal. Vytrhol sa zo zovretia a namáhavo si sadol na najbližšiu stoličku za vrch stolom. Chytil do rúk cigarety, no tie mu vypadli. Podala som mu ich. Bolo mi do plaču. Občas sa stávalo, že sa otec opustil a spil sa. Teraz to bolo asi po troch týždňoch.

Zapálil si. „Načo si sem vlastne prišla?“

„Veď vieš, že sem chodím každý týždeň trochu poupratovať a oprať ti bielizeň.“

„Pche. Prišla si sem poľutovať starého človeka. Aby si sa ukázala, ako ti na mne záleží. Na čo sa, dopekla, hráš?“

„Oco…“

Nikdy si ma nemala rada,“ namietol a pokračoval akýmsi takmer nezrozumiteľným jazykom o tom, ako bola mamina trpezlivá s mojimi depresiami a terapiou, a napokon dokončil: „Lebo ty si slabá a zbabelá.“

„Prestaň hovoriť takéto veci. Možno som slabá. Nikdy si mi nepomohol v tom, aby som bola silná. Tak je to.“

„Určite,“ odfŕkol si.

„Ináč, si jak slon. Začni so sebou niečo robiť,“ pozrel na mňa pohľadom, ktorý hovoril za všetko. Niečo ako: „Koľko vážiš? Takto ťa nikto nebude mať rád.“ Díval sa na mňa s pohŕdaním. Možno so zhnusením. V duši sa mi ozval hlások: Možno si sa nemala nikdy narodiť.

Akoby mi čítal myšlienky, vyslovil opileckým tónom: „Tyy si sa vôbec nemala narodiť. Si omyl.“

„Takéto veci ja počúvať nebudem,“ sklopila som pohľad a zacítila na líci chladný dotyk stekajúcej slzy.

„Tak choď preč! Ja tvoju pomoc nepotrebujem!“ skríkol.

„Nikam nejdem pokým si neľahneš spať,“ namietla som a začala zbierať prázdne fľaše. Pozorovala som ho ako fajčil a potom zahasil cigaretu v tanieri s nedojedeným rezňom. Zostal tam sedieť a padala mu hlava.

„Poď, oco. Zavediem ťa do spálne.“

Vydal akýsi neidentifikovateľný zvuk na protest, no nechal sa odvliecť. Mne už slzy tiekli potokmi, ako ma jeho slová zasiahli.

Po asi hodine sa mi ho podarilo uložiť do postele. Okamžite zaspal. Plačúc som sa pustila upratovať byt. Roztiahla som žalúzie a uvidela som celú tú spúšť v plnej paráde. Netušila som, koľko dní mohol byť v takomto stave. Bol tvrdohlavý, nikdy mi sám od seba nezavolal.

Keď som bola hotová, skontrolovala som, či stále spí. Chrápal.

Otvorila som dvere a vykĺzla von z bytu. Plač som nevedela zastaviť. Vedela som, že by som si nemala nejako brať k srdcu, to, čo mi povedal, pretože bol opitý. Ale bolelo to tak, že som to nedokázala.

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.