Ako vyzerá môj záchvat úzkosti a ako ich (ne)zvládam?

Už niekedy začiatkom týždňa som vám na Instagrame sľúbila, že budem písať článok o mojom aktuálnom probléme – o záchvatoch úzkosti. K niečomu som sa vyjadrila už v minulých článkoch, ale rozhodla som sa to rozobrať podrobnejšie, aby ste mali predstavu čo sú tie úzkosti zač, ako to začína, ako sa prejavujú, k čomu až môžu vyústiť a tak ďalej.

Ako som už predtým spomínala, už kedysi dávno som pociťovala úzkosti. Často ma spútavali, mala som strach… A som človek, ktorý priveľa rozmýšľa. V angličtine je na to perfektný výraz: „overthinker“. K tomu som priveľmi empatická, veľmi si beriem k srdcu aj cudzie problémy. Taká som bola vždy a som taká stále. Ak by som tieto vlastnosti mohla zmierniť, alebo zmeniť, pravdepodobne by som to urobila, pretože mi to vie komplikovať život a zhoršuje to môj psychický stav. Ale žiaľ, neviem to stopnúť.

Už som tiež písala, že tieto záchvaty prišli v období, kedy som mala mať pokoj, skončil najväčší stres. Mala som po skúškach a čakali ma dva týždne oddychu. Jednoducho z ničoho nič prišli a zmenili moje prežívanie. Akoby nestačila už tá dlhotrvajúca úzkosť a moje vlastnosti, ktoré mám. Prišli záchvaty a tieto vlastnosti (premýšľanie a empatia) sa zosilnili. A rovnako aj neustále obavy.

Môj záchvat sa zvyčajne začína tým, že sa mi rozbúcha srdce, začnem zrýchlene dýchať. To spustí reakciu mysle a začnem rozmýšľať čo sa so mnou vlastne deje, či neumriem. Potom sa spustí kolotoč rôznych myšlienok, ktoré sa opakujú. A nie sú to príjemné myšlienky. Pri záchvate ma bolí na hrudi, je to silný tlak. Častokrát viem, že príde záchvat podľa toho, že ma už skôr začne bolieť na hrudi. To sú príznaky, ktoré mám vždy. Potom sú tu také, ktoré sa záchvat od záchvatu odlišujú. Niekedy sa nekontrolovateľne rozplačem a neviem to zastaviť, pritom na nejaký strach či smútok nemám vôbec žiadny dôvod. Záchvaty sa objavujú kedykoľvek a kdekoľvek. Aj vo chvíli, kedy absolútne nemám žiadny stres. Inokedy mám silný pocit na vracanie a napína ma. Inokedy zase mám pocit, že potrebujem strašne kričať, ale keď otvorím ústa, nejde mi to. Často sa mi trasú ruky, celé vnútro, poriadne sa mi neprekrvujú končatiny, takže mám ruky a nohy totálne studené, niekedy mi v nich brní. Niekedy sa mi stane, že nevládzem rozprávať, akoby som mala v hlave nejaký blok. Keď záchvat pomaly ustupuje, veľmi často sa mi stáva, že „vypadávam z reality“ – teda že mám chvíľu pocit, že nič nie je reálne, akoby som ani nebola vo svojom tele.

Častým nepríjemným sprievodným javom záchvatu je u mňa škriabanie sa. A to som vám konkrétne na Instagrame spomínala. Raz, cestou z Bratislavy od lekárov, som dostala záchvat a vlastne už keď sme šli tam, mi bolo zle. Strašne som sa snažila sústrediť na niečo iné, bojovala som so sebou, lebo som vedela, že nemôžeme hneď len tak zastaviť na diaľnici. Oprela som sa o dvere auta a najprv som si obhrýzala pery, potom nechtami škriabala ich povrch, keď mi tam zostala koža. Moja úzkosť sa zhoršovala a ja som si rukou zakrývala pery. Od toho, ako som sa sústredila, som si nevedomky zarývala necht do brady pod perou. Keď sme prichádzali na miesto, spamätala som sa a na brade sa vytvorila ranka po škrabaní. Podobné sa mi stalo pri včerajšom záchvate. Z článkov na blogu viete, že som trpela sebapoškodzovaním. Je to podobné, len je v tom jeden rozdiel: nerobila som to naschvál, nevedela som to kontrolovať a neuvedomila som si to.

Po záchvate som veľmi, veľmi vyčerpaná. Predstavte si špongiu, ktorá je nasiaknutá vodou a vy ju celé vyžmýkate až je úplne suchá. Neostane v nej ani kvapka vody. Vo mne neostane ani kvapka energie.

Problém som začala riešiť so psychiatričkou aj so psychologičkou. Psychiatrička mi len dala lieky, ktoré však nechcem veľmi užívať, pretože sú silne návykové. Určite poznáte Xanax. Alebo Neurol. Psychologička mi v tomto pomohla viac. Naučila ma dychové cvičenie – hlboký nádych (kratší) a dlhší výdych. Cvičenie robím každý deň aj keď nemám úzkosť. Takisto mi požičala knihu Jak překonat panické ataky od Rogera Bakera. Knižku som prečítala celú. Dozvedela som sa z nej, čo to vlastne sú tie panické ataky. Takisto autor v tej knihe prezentuje experiment, keď nepodniknete proti prichádzajúcemu záchvatu nič. Nebudete proti nemu bojovať, necháte ho zájsť do vrcholu a máte tak zistiť, že sa vám nič nestane, že nedostávate infarkt ani nič podobné. Je to len strach, úzkosť. Tento experiment stále skúšam. Ale pravdepodobne s tým budem musieť prestať, keďže mi to viac-menej spôsobuje zranenia.

Na Instagrame som dostala otázku, či mám na tie záchvaty nejaký trik. Zatiaľ viem povedať len toľkoto: Od kamarátky som dostala macíka. Pretože po záchvate som zvykla zaspať s vankúšom v objatí. Tak mi poslala ako darček medvedíka. Tak veľmi ma tým potešila, že sa stal spoločníkom počas mojich záchvatov. Mám pocit, že z neho cítim veľa pozitívnej energie a sily. Takže keď som doma, stískam ho v náručí. A upokojuje ma to. Vtedy sa vyhnem aj škriabaniu a hryzeniu pier. Lenže keď nie som doma, je to väčší problém. Preto som si našla na internete antistresové hračky a dúfam, že nájdem niečo, čo budem môcť nosiť aj so sebou. Tak nejako dúfam, že mi to pomôže zarývať nechty do hračky a nie do seba.

Ďalší trik mám tento: mať osobu, ktorá bude oporný bod. Pre mňa je to mamka. Vždy mi povie, že jej mám povedať, keď budem cítiť, že mám záchvat. Len ja mám často pocit, že to chcem zvládnuť sama, nechcem ju obťažovať a v konečnom dôsledku mi je to často ľúto, že ju trápim. Ale nakoniec mi veľa pomohla prejsť cez mnohé záchvaty. Mne pri záchvatoch pomáha, keď sa so mnou snaží komunikovať, komplikovanejšie to je vtedy, keď ja neviem rozprávať. Ale už objatie mi veľmi pomáha.

Aj tak by som však bola najradšej, keby som záchvaty vedela zvládnuť sama.

Horšie je, že tieto záchvaty mi znepríjemňujú situácie, v ktorých som vždy bola v pohode. Napríklad v aute, či autobuse, v priestoroch, kde je viac ľudí. Napríklad čakárne u lekára. Týmto priestorom a situáciám sa však vyhnúť nemôžem.

Už dosť na tom, že som kvôli záchvatom skončila školu. Po tom, ako som taký záchvat dostala na prednáške som vedela, že ďalej by to takto nefungovalo.

Moje záchvaty sú menej časté ako v období, keď som bola na škole. Teraz ich mám raz, dva razy do týždňa. Niekedy tri. Predtým som ich mala takmer každý deň.

Tak, mojou jedinou nádejou je, že záchvaty budem vedieť zvládať bez liekov, že budú menej časté a že mi skutočne pomôžu nejaké antistresové hračky vo chvíľach, keď nebudem doma. A dúfam, že už sa nebudú opakovať nové škrabance.

Je to vec, ktorá mi veľmi ovplyvnila život. A dúfam, že sa mi ju podarí dostať pod kontrolu.

PS: pravdepodobne mi nediagnostikovali panickú poruchu a ani sa nechcem diagnostikovať sama, ale keďže chodím ku psychiatričke a psychologičke, viem o tom, že to, čo prežívam spadá pod panickú poruchu aj podľa lekárov. A takisto v psychológii sa trochu pohybujem, takže o tom niečo viem aj čo sa týka teórie. Nenapadlo mi však, že raz budem poznať tento problém v praxi.

Máte niekto podobné problémy? Ak áno, ako zvládate záchvaty paniky vy?