Život plynul aj bez Tea, no omnoho smutnejšie. Celý ten čas som strávila čakaním. Naňho. Na niekoho.

Vlastne to ani nebol život. Skôr čakáreň.

Pracovala som, maľovala, myslela naňho a na to, či raz do života príde niekto, kto mi pomôže naňho zabudnúť.

Hoci som nevedela, či naňho chcem zabudnúť.

No hnevala som sa naňho.

Lebo odišiel.

Lebo sa ani po troch mesiacoch neozval.

Stále som naňho myslela. Či mu chýbam, čo robí, či si na mňa aspoň občas spomenie a… prečo sa mi ešte stále neozval.

Chýbal mi.

Psychologička ma presviedčala, aby som sa snažila nemyslieť naňho, pretože to prehlbovalo môj smútok, osamelosť a prázdnotu, ktorá sa vrátila.

A tak som sa možno trochu proti svojej vôli snažila. Ak sa mi v mysli vynorila jeho tvár, snažila som sa zapudiť túto predstavu. Bolo to ťažké prestať naňho myslieť. Najmä keď som v kútiku duše stále verila, že sa ozve, alebo sa vráti.

Vedela som však, že snažiť sa prestať naňho myslieť, bolo asi jediné riešenie. Ak sa nemienil vrátiť a ani zavolať, načo by som mala naňho stále myslieť a čakať?

Lenže to šlo ťažko.

Pretože odišiel.

Navždy?

Možno.

Od tej chvíle ubehli tri roky. Prestala som čakať na Tea. No stále som čakala na niekoho, kto mi opäť vráti šťastie, ktoré mi on vzal.

Opäť som si niekoho hľadala, no márne. Ku psychologičke som chodievala pomerne často, pretože stále ma mátala tá prázdnota. Aj keď už nebola taká výrazná ako predtým, stále bola istým spôsobom dusivá.

Zoznamku som však neskúšala, len som sa snažila chodiť von, prechádzala som sa mestom a neúmyselne sa týrala spomienkami. No v kútiku duše som dúfala, že raz niekoho pri týchto prechádzkach stretnem.

Jedného dňa – presne tri roky po tom, čo Teo odišiel, som si v kníhkupectve kúpila knihu plnú citátov. Snažila som sa totiž vyhľadávať práve takéto veci, ktoré boli aj nejakým spôsobom motivačné a verila som, že mi to vleje do duše pozitívnu energiu.

Sedela som doma na gauči, otec práve spal – bolo už dosť neskoro v noci, no ja som zase nemohla zaspať, čo sa mi stávalo posledné dva týždne – a čítala som si túto knižku. S mnohými citátmi som sa stotožnila.

A jeden, ktorý som si prečítala mi otvoril oči.

Bol o žene, ktorá sa rozhodla prestať čakať na niekoho, kto ju urobí šťastnou a rozhodla sa, že sama bude robiť všetko preto, aby šťastná bola.

Celý čas mi tento citát nedal spať. Uvažovala som nad ním stále. V kuse. Hovorila som o ňom aj psychologičke a tá len skonštatovala, že je pravdivý a mala by som to skúsiť.

Prestať čakať, začať žiť.

V jedno ráno, keď som sa zobudila do slnečného dňa, som si povedala, že to skúsim. Vstala som z postele, vytiahla hore žalúzie, aby do izby preniklo viac slnečných lúčov a s celkom pozitívnou energiou a dobrou náladou som išla urobiť raňajky. Bola sobota.

Oco sa mi v kuchyni posťažoval na bolesť hlavy a tak som mu poradila, nech si vezme lieky. Po raňajkách som sa pustila do maľovania.

Vyhýbala som sa myšlienkam na Tea a na to, či niekedy niekoho nájdem. Keď som tak nad tým uvažovala, zistila som, že nik iný nemá v rukách moje šťastie, len ja sama.

A tak som maľovala o stošesť. Na svoju Facebookú stránku CrowART som pridávala čoraz viac obrázkov a tešila sa z celkom veľkej popularity mojich príspevkov a obrazov.

Čoraz viac ľudí sa ma v správach pýtalo, či svoje obrazy nechcem predávať. Atak som sa to rozhodla skúsiť.

A obrazy šli na dračku.

Čím viac som sa orientovala na seba a svoju prácu – či už v knižnici, alebo na maľovanie, tým viac som bola šťastná.

Povedala som stop čakaniu. A tak som začala naplno žiť.

Dýchala som čerstvý vzduch, tešila sa z maličkostí, snívala o tom, ako raz budem mať výstavu v nejakej galérii.

A na tom som aj pracovala. Obrazy sa kopili a kút, v ktorom som mala svoje miesto v obývačke, sa plnil plátnami zaplnenými rôznymi obrazmi. Maľovala som to, ako sa cítim, ako som vnímala odchod Tea. Ako som sa rozhodla byť konečne šťastná a nečakať.

Všetko to, čo som prežila, bolo namaľované na obrazoch.

Práve tie sa ľuďom páčili najviac a aj ich kupovali. A takých som namaľovala ešte kopu.

Zrazu som si uvedomovala, že ten zmysel, ktorý som márne hľadala v niekom inom, bol práve v držaní štetca v rukách a maľovaní.

Môj život sa tým celý naplnil.

Prázdnotu som zaháňala maľovaním. Osamelosť tiež.

Občas som si na Tea spomenula, keď som vkročila do obľúbenej kaviarne. No potom som opäť upriamila pozornosť na to všetko, čo ma robilo šťastnou. Maľovanie, práca v knižnici, otcove abstinovanie, sestrine úspechy na škole.

Celý život bol zrazu celkom iný.

Temnotu v priebehu niekoľkých mesiacov vymenila za svetlo.

V priebehu tých niekoľkých – hoci ťažkých – mesiacov som sa zmenila z depresívnej kôpky nešťastia na silnú, kreatívnu bytosť.

Cítila som svoju zmenu a bola som za ňu vďačná.

Prestala som neustále na niečo čakať. Verila som, že raz stretnem niekoho úžasného, možno ešte úžasnejšieho než bol Teo.

No nečakala som na to. A radšej som žila.

Život totiž nie je čakáreň.

Related Posts

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *