Ako som hľadala šťastie,  Tvorba

AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 5. kapitola

V hlave som si prehrávala to, čo mi otec povedal. A do toho sa mi ozývalo všetko ostatné. Dokola. Mohla by mi zoznamka, možno pomôcť niekoho si nájsť. Koniec-koncov, mohlo by ma to konečne prinútiť prestať do svojich zápästí rýpať žiletkou.

Ešte v ten večer som si sadla v kuchyni za svoj maličký pultík a otvorila notebook. Do vyhľadávača som s jemnou nesmelosťou vyťukala: „najlepšie zoznamky“.

Bojazlivo som ťukla na Enter a počkala pár sekúnd, kým sa načítajú výsledky. Ako prvé mi našlo stránku s top piatimi zoznamkami na Slovensku. Väčšinou sa však muselo platiť za členstvo. Nevedela som, či by som bola ochotná platiť za takú vec, ako je zoznamka. Poplatky však neboli až také strašné.

Nabrala som odvahu a zaregistrovala sa na prvej zoznamke z toho zoznamu, na ktorú som klikla. Nebol čas viac otáľať. Uvedomovala som si, že čím je človek dlhšie sám, tým menej je náročný a hľadá rôzne spôsoby a berie to čo je. Ja som však bola v tej „náročnej fáze“ ak to tak môžem vôbec nazvať.

Okej, musela som vyplniť profil. Najprv fotografia. Šla som na Facebook a pokúsila sa nájsť nejakú peknú a slušnú fotografiu. Našla som jednu fotku z knižnice, kde sedím za svojím pracovným stolom a mám pred sebou otvorenú knihu. Cvakla to Majka minulý rok v zime. Vyzerala som tam celkom… dobre. Nebolo vidno tie najtučnejšie partie. Bola som jemne namaľovaná, pery narúžované odtieňom Autumn Leaves a na sebe som mala obľúbený bordový svetrík skombinovaný s čierno-sivou šatkou okolo krku.
Keďže som inú lepšiu fotku nenašla, rozhodla som sa tam dať práve tú. Poďme ďalej, pomyslela som si a rolovala myšou dolu.

Meno: Tereza. Vek: dvadsať štyri. Farba očí: hnedá. Farba vlasov: hnedá. Výška: 155 centimetrov. Váha…

„To vážne?!“ povedala som nahlas až Lily ležiaca na gauči vyskočila. Rozhodla som sa toto políčko vynechať a ísť ďalej.

Napísala som o sebe krátky popis. Potom som vyplnila dotazník o tom, čo vôbec na zoznamke hľadám a čo mám rada, aké mám záľuby a podobne.

Asi o pol hodinku na to som mala všetko vyplnené. Niekoľkokrát som skontrolovala profil a nakoniec som ho dala zverejniť.

Objavila som tam sekciu so sympatiami. Prešla som pár a hodnotila ich srdiečkami, alebo ako sa inak hovorí lajkom. Pozorne som si prezerala profil každého jedného.
Keď som sa s niektorým zhodla, uvažovala som, či mu napísať. Chvíľu som váhala, no nakoniec som sa pokúsila zahodiť svoju ostýchavosť a napísala jednému a potom viacerým, s ktorými som sa zhodla.

Po nejakom čase som len mlčky pozerala na monitor notebooku s otvorenou stránkou zoznamky. Nevedela som, či to bude mať zmysel a či sa niekto „chytí“, ale nezostávalo mi nič iné, len to vyskúšať.

Bol večer, začalo sa stmievať. Moja tvár bola jasne osvetlená svetlom z notebooku a ja som nespúšťala zrak z ikonky správ. Vôbec som nevedela, čo mám čakať. Či mi niekto napíše už teraz, alebo mám nejaký čas počkať.

Zrazu sa miestnosťou ozvalo zvonenie môjho telefónu. S rachotom som vstala od počítača a započúvala sa do zvuku zvonenia, aby som zistila, kde som nechala mobil. Pribehla som k svojej kabelke a vyhrabala z nej o dušu vyzváňajúci mobil.

Tris.

„Ahoj, Tris. Potrebuješ niečo?“

„Ahojky, ale nie, len som chcela vedieť, ako sa máš a či neskočíme na vínko,“ povedala svojím milým hlasom. Toto sa často nestávalo. Väčšinou na mňa nemala čas viac ako raz do mesiaca a už vôbec sme spolu „neskočili na vínko“, ako povedala.

„Rada by som, ale zajtra musím do práce.“

„Ale veď len jedno si dáme a trochu pokecáme,“ presviedčala ma. „Navyše, chcem vedieť ako si na tom s tou zoznamkou.“

„No ja neviem…“ uvažovala som.

„Ale poď, prosím! Nudím sa.“

„Tak dobre. Stretneme sa pred kaviarňou.“

„Yes, super, teším sa!“ zvolala nadšene do telefónu a vzápätí zložila.

O trištvrte hodiny som stála pred kaviarňou. Na sebe som mala kardigan s dlhým rukávom a dlhú sukňu s tielkom. Všetko bolo spoľahlivo zakryté, takže som sa cítila fajn.

Pribehla ku mne Tris na svojich typických vysokých opätkoch. Čudovala som sa, že sa jej nevykrivovali nohy, keď ku mne utekala po mačacích hlavách.

„Tak som tu,“ objala ma jemne. Robila to vždy, akoby mi chcela dokázať, že som jej chýbala.

Keď sme sa usadili a čašník nám doniesol dva poháriky bieleho vína, Tris sa ku mne naklonila cez stôl a zahľadela sa mi do očí.

„Tak…“ zarazila sa a skúmala moju tvár. „Čo sa deje, Teri? Vidno, že si plakala.“

„Ále, to nestojí za reč,“ zahovárala som. Mejkap som si upravila, no červené oči od plaču človek zamaskuje ťažko.

„Tereza, nesnaž sa to zahovoriť. Sme kamarátky už pekných pár rokov. Vidím to. Viem, že sa nestretávame veľmi často, ale stále ťa dobre poznám.“

„Nechaj to tak, nič sa nedeje.“

Tris si vzdychla.

„Chcela si sa spýtať na tú zoznamku, nie?“

„Ide o tvojho otca?“

Prekukla ma. „Ako si to zistila?“

„Takže ide,“ prikývla som. „Čo sa stalo?“

Tentokrát som si vzdychla zase ja. „Opil sa.“

„Aha. Bola si tam dnes upratovať, čo?“

„Hej. Vyzeral strašne. Aj byt, aj oco.“

Vyrozprávala som jej všetko, čo sa stalo a ona len ticho prikyvovala a popíjala víno. Nakoniec mi chytila ruku do svojej dlane a povedala: „To ma mrzí. Zvládla si to?“

„Veď som ti to teraz povedala,“ nechápavo som žmurkla.

„Nie… ja myslím to. Veď-vieš-čo.“

„Nie, nezvládla.“

Tris si vzdychla. „No dobre, vráťme sa k tej zoznamke: ako?“

Trochu som sa pousmiala. „Zaregistrovala som sa tam. Neviem či z toho niečo bude. Ale stiahla som si do mobilu aj tú aplikáciu, takže ak niečo tak mi to cinkne.“

„Tak sa pozri teraz, či tam niečo nemáš!“ vyzvala ma s nadšenými iskričkami v očiach.
Vytiahla som z kabelky mobil. Mala som ho asi dva roky, no stále skvelo fungoval. Otvorila som ho a zažiarili na mňa tri upozornenia. Všetky tri boli zo zoznamky.

„Mám tu tri upozornenia zo zoznamky,“ zahlásila som.

„Tak to otvor!“ zatlieskala nadšene a zopár ľudí sa na ňu v kaviarni otočilo.

„Upokoj sa,“ zasmiala som sa.

Otvorila som prvé. Niekto označil, že sa mu páčim. Prezrela som si jeho profil. Bol to 22-ročný chlapec s blond vlasmi, modrými očami. Typ asi každého dievčaťa. Ale nie môj.

„Nejaký Marek označil, že sa mu páčim,“ ukázala som jej fotografiu a nechala ju, nech si prečíta jeho profil. Písal o sebe, že študuje, zároveň sa venuje športu a rád chodí na dovolenky. Je vraj vysoký a štíhly.

„Hmmm,“ zhodnotila a srkla si svojho vína. „Fešák.“

„Hej, ale nie je môj typ.“

„Terezka, to je to posledné, čo by si mala povedať.“

„Viem.“

„Daj mu like a napíš mu!“ štuchla do mňa.

„Ale nie…“

„Ale hej!“

Tak som naťukala správu. „Ahoj :)“

„Hotovo.“

„Je online?“ spýtala sa Tris.

„Nie.“

Skontrolovala som ešte ostatné dve upozornenia. Ďalším dvom mužom som sa vraj zapáčila. Na nabádanie Tris som obom napísala rovnakú správu.

Potom sme sa už len rozprávali o všetkom možnom. Hovorila, že majú s Adamom krízu a že si nevie dať rady. Ja som ju ako vždy vypočula.

O dve hodiny som prišla domov posilnená zopár pohárikmi obľúbeného bieleho vína. Nemala som náladu upratať byt. Rovno som si ľahla do postele a zaspala.

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.