AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 30. kapitola

Osamelosť ma veru neopúšťala. Mnohí by sa možno čudujete, ako je to vôbec možné. Veď som mala pri sebe sestru a aj otca, s ktorými sa môj vzťah zlepšil.

No moja osamelosť bola iná. Túžila po tej druhej polovičke. Nechcela som zostať sama. Znovu. Vedela som, že keď sa znovu zamilujem, môže mi to priniesť aj bolesť, ktorú bude moja rozbitá, polámaná, porcelánová duša, ťažšie znášať.

Ale tá osamelosť mi brala dych. Maľovala som ako o život.

Prišla som z práce a začala maľovať Maľovala som celý večer. Anna s nadšením varila a hoci som sa jej azda miliónkrát pýtala, či jej nemám s niečím pomôcť, len pokrútila hlavou a pokračovala v práci. A ja som sa vrátila k tej svojej.

Mimo to, moja facebooková stránka zažívala skutočný úspech. Niekoľko ľudí sa ma pýtalo, či svoje obrazy nechcem predávať.

Lenže aj keď som maľovala, moja osamelosť nemizla. Naopak. Každou chvíľou sa zväčšovala. Obrazy pribúdali a boli na nich rôzne emócie. Každé sedenie som sa zverila terapeutke. No ona mi stále hovorila to isté.

Po mesiaci som sa do tej osamelosti prepadávala čoraz viac.

A začalo mi byť zase smutno, hoci nie úplne depresívne. Dokázala som sa smiať, dokázala som normálne fungovať. No každý večer, keď som si ľahla do postele, zacítila som na duši taký tlak a moje oči sa okamžite zaliali slzami.

Cez deň s úsmevom. Večer so slzami schúlená v posteli, snažiac sa nejako zaspať, aby som umlčala osamelosť zívajúcu v mojom vnútri.

Každý večer som si priala, aby bolo ráno. Pretože rána bývali najkrajšie. Pozitívne s úsmevom a radosťou.

A večery boli smutné a bolestivé.

A takto to šlo ďalších pár mesiacov.