Atraktívneho človeka nevnímam podľa vzhľadu #BloggerChallenge

Dnešný článok vychádza neskôr, pretože som mala včera celodenný výpadok internetu, takže sa ospravedlňujem. Mám ale v rámci BloggerChallenge písať o niekom, kto je pre mňa atraktívny.

To je ale veľmi ťažko povedať v mojom prípade. Preto som sa rozhodla písať o tom, ako vnímam ľudí s mojim zrakovým hendikepom.

V dnešnej dobe je úplne normálne (bohužiaľ), že ľudia ľudí posudzujú podľa vzhľadu. Bolo by pre mňa veľmi jednoduché povedať, že ten a tamten človek je pre mňa atraktívny. Ja atraktivitu nevnímam podľa vzhľadu.

Pretože nie som schopná vnímať u ľudí vzhľad v takej miere ako ostatní zdraví ľudia. Vo väčšine prípadov na ľuďoch nedokážem vnímať detaily. Keď mi niekto povie: „Pozri ako je tamtá pekne oblečená.“ A ja na tom človeku vidím len to, že má napríklad oblečené nejaké tričko, nohavice, topánky, ale absolútne nemám šancu rozlíšiť detaily na tom oblečení.

Takže ja atraktívnosť nedokážem posúdiť podľa vzhľadu. Iste, ak človeka vidím napríklad na zväčšenej fotografii, dokážem povedať, že je krásny, atraktívny. Ale už som tak zvyknutá nehľadieť na vzhľad ľudí, že mi nezáleží na tom, ako kto vyzerá.

Samozrejme však existujú ľudia, ktorí sú pre mňa atraktívni. Vnímam to podľa ich rozprávania, reči tela (ak ju dokážem rozoznať), konania atď. Aby som však netvrdila, že mi žiadny človek nie je sympatický. Nájdu sa takí. Ak mi je niekto nesympatický, nie je to nikdy kvôli vzhľadu. Väčšinou som schopná ľudí prekuknúť a spoznám aký je kto človek. Ak mi niekto nesadne, tak nechcem byť v blízkosti toho človeka. Väčšinou mi nesadne vtedy, keď začne hovoriť. Verte mi, už niekoľkokrát sa moja intuícia nezmýlila a ľudia, ktorí mi boli od začiatku nesympatickí, sa vykľuli ako zlí ľudia.

Ale aby som sa dostala k tomu, kto je pre mňa atraktívny. Človek, ktorého ja dokážem vnímať ako atraktívneho, je taký, ktorý sa so mnou rozpráva ako s rovnocennou, má príjemný hlas a dokáže sa so mnou rozprávať o zaujímavých témach ako sú knihy, písanie, kultúra, umenie atď. Takisto nemám na ľuďoch rada, keď v každej vete používajú „ty vole“ a iné hrubšie nadávky. Nechcem sa tváriť ako svätica, ktorá nikdy nenadávala, ale ja keď poviem nadávku, tak som vážne vytočená a aj tak ju poviem potichu, že to počujem len ja. Ak ju poviem nahlas, je mi to ľúto a ospravedlňujem sa za to. Niekedy sa to stane. Napríklad dnes, keď sa mi neuložil jeden text. Nikdy nepoužívam nadávky v takom rozsahu, v akom sú ich schopní používať niektorí iní ľudia.

Takže ľudia, ktorých vnímam ako atraktívnych sú takí, ktorí sa radi rozprávajú o mojich obľúbených témach, takí, ktorí sa radi smejú, vedia si urobiť srandu aj zo seba (lebo ja si ju zo seba robím každú chvíľu), ľudia, ktorí majú natoľko vyvinutú slovnú zásobu, že nepotrebujú v každej vete použiť nadávku. Ľudia, ktorí sú voči mne úprimní a otvorení a vidím na nich, že sú to oni a že neukazujú len tvár, ktorú chcú, aby som videla.

Lebo na to ja mám nos. 😀

Podobné články napísali aj Kája a Mark Reed. Určite by ich potešilo, keď ich navštívite.