Môj stav sa každým dňom zhoršoval. Napokon som nemohla ani rozprávať. Otec s Annou sa u mňa striedali a dávali na mňa pozor. Snažili sa so mnou rozprávať, no márne.

Padala som priamou cestou na dno. Po týždni neustáleho mlčania a ležania si sestra s otcom povedali dosť.

Anna sa ma pýtala, kde nájde číslo na moju psychiatričku. Ukázala som na mobil, ktorý ležal na písacom stole oproti posteli. Už niekoľko týždňov som naň nepozrela. Nezaujímalo ma, či ľudia lajkujú moje výtvory na Facebooku. Nezaujímalo ma, či mi zavolá, alebo napíše Tris. Bolo mi to úplne jedno.

Jediné čo som chcela, bolo umrieť.

A tak sestra zavolala mojej lekárke a o deň na to som putovala do psychiatrickej liečebne.

Bola som však tak unavená a v depresii, že som si ani poriadne nevšimla, že som zmenila miesto. Chcelo sa mi spať, plakať a umrieť.

Spala som a plakala. No nepomáhalo.

Pobyt tam bol dlhý a nepríjemný. Nasadili mi však nové lieky a po niekoľkých týždňoch sa zdalo, že budú zaberať.

Bola som síce ospalá, ale cítila som sa lepšie. Sestra s otcom za mnou chodili celkom dosť často a tešili sa, keď som im oznámila, že sa cítim lepšie. Trvalo to dlho, no nakoniec sa to stalo. Môj stav sa zlepšoval. Pomaly, ale isto.

Jedného dňa – asi po mesiaci a pol hospitalizácie mi sestrička oznámila, že mám návštevu. Kto by to mohol byť? Pýtala som sa samej seba. Anna s otcom tu boli včera, pomyslela som si. Žeby Martin? Ale nie, jeho už nezaujímam.

Keď som zbadala Tris, strašne som sa potešila. Prišla ku mne a keď som sa na posteli posadila, silno ma objala.

„Ježiši, Teri, prepáč, že som sa tak dlho neozvala. Čo sa všetko vlastne stalo?“

„Snažila som sa ti dovolať niekoľkokrát, no nikdy sa to nepodarilo. Kde si celý ten čas bola?!“

„Riešila som svoju situáciu s Adamom. Napokon sme sa v dobrom rozišli, pretože on chce niečo iné a ja niečo iné. Nemalo by to budúcnosť.“

Pri slovách „nemalo by to budúcnosť“ som sa strhla. Presne to povedal Martin. Snažila som sa však nedávať nič najavo.

„No a odsťahovala som sa do Bratislavy.“

„Tak to je super,“ povedala som.

„Ale dosť o mne. Čo sa, prosím ťa, stalo?“

„No… pamätáš si toho Martina, s ktorým som si písala a ešte som sa ťa pýtala, či mu mám napísať o svojich problémoch?“

„Hej, pamätám,“ prikývla.

„Koncom decembra sme spolu začali chodiť. Boli sme spolu asi dva mesiace. Ja som mu odmietala sex a on bol sklamaný. No a potom som prepadla depresiám. Koncom februára za mnou prišiel, že už to ďalej nezvláda a že to nemá budúcnosť. Vraj by som ho pomaly zničila.“

„Bože to je k…“ zastavila sa, keď videla, ako si prikladám ukazovák k ústam, aby bola ticho. Nemusí nás každý počuť.

„No a potom moja sestra, s ktorou som už takmer zadobre, zavolala mojej psychiatričke a tá ma dala zavrieť sem.“

„Hej, to viem. Bola som za tebou najprv v tvojom byte. Volala som ti, no nebrala si telefón. Až neskôr mi tvoj telefón vzala Anna. No a od nej som sa už dozvedela, že tvoj oco mal príhodu a tak. Len toto mi Anna nevravela, no.“

„Hm.“

„A ako sa cítiš teraz?“ spýtala sa starostlivo.

„No… nie stopercentne dobre, ale je to lepšie. Vieš, musím sa dostať z tej zamilovanosti do Martina. A to nejde len tak hneď.“

„Chápem,“ stisla mi dlaň. „Kedy ťa pustia?“

„Lieky asi zaberajú, takže tak o dva-tri týždne, počítam.“

„Aha, tak potom mi daj vedieť, skočíme na kávu. Viem, že som ťa pomerne zanedbávala na to, že sme dobré kamarátky. A tak ti to chcem vynahradiť.“

Usmiala sa a ja som jej úsmev opätovala.

Related Posts

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *