AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 32. kapitola

Nakoniec sme si spolu začali písať takmer každý deň. On vždy čakal, kým prídem z práce a potom mi napísal. Bol celkom milý, len čo je pravda, no tentokrát som sa snažila byť opatrnejšia a nepodľahnúť jeho milým slovám.

Písali sme si o rôznych veciach. O filmoch a seriáloch o hudbe. Jednoducho také tie klasické veci, o ktorých sa ľudia rozprávajú, keď sa spoznajú.

On písal o svojej práci, ja o maľovaní.

A rozumeli sme si. Až na tú jeho gramatiku..

Po dvoch týždňoch mi začal vypisovať, že ma miluje. Ja som však zostávala triezva. Neustále som mu odpisovala, že sa poriadne nepoznáme, ani sme sa nestretli a nechápem, ako by ma mohol po mesiaci dopisovania si len o takých obyčajných veciach, milovať.
Viem, že je ľahké sa zamilovať. Ja som sa tiež do Martina rýchlo zamilovala. No uňho sa to nedalo nezamilovať sa. Pri Benovi som však bola zdržanlivejšia. Azda práve preto, že sme sa ešte ani nestretli.

On však odmietal za mnou prísť cez celé Slovensko. A ja som na tom bola rovnako. Nechcela som ísť do nejakého neznámeho mesta a zistiť, že ten na druhej strane je nejaký úchylák. To sa pochopiteľne mohlo stať aj s Martinom, ale nestalo sa.

Keby sa to dalo, tak človek by mal povedať tomu druhému „milujem ťa“ len vtedy, keď ho dobre pozná aj s jeho minulosťou a rôznymi vlastnosťami.

Ale viem, že sa to nedá. Človek sa ľahko zamiluje a keď zistí, aký je ten druhý, nedokáže sa z tej zamilovanosti dostať. A niekedy to človek ani nezistí, pretože ho práve tá zamilovanosť zaslepí.

A v tom prípade je to asi najhoršie.

Ale zamilovať sa za dva týždne? To som tuším ešte ani nedala Martinovi telefónne číslo. Začal byť celkom dotieravý s tou svojou zamilovanosťou.

No i tak boli chvíle, kedy som si s ním písala celkom rada a bol mi sympatický. Lenže bol rozporuplný. Asi tak, ako niekedy ja.

A práve preto by sme nemohli tvoriť pár. Navyše, vzťah na diaľku by určite nefungoval. A tak som to po mesiaci ukončila.

Odstránila som zo stránok svoj profil s tým, že som sa rozhodla to na zoznamkách vzdať. Nemalo to vôbec žiadny zmysel. Vedela som, že sa nevyhnem tej osamelosti a prázdnote, no čím viac som sa snažila si niekoho nájsť, tým to bolo horšie a nemohla som nikoho nájsť.

A tak som čakala.

Čakala som na zázrak. Verila som, že raz… raz sa to stane.

A do môjho života príde niekto, kto ma skutočne urobí šťastnou.

No a tak som stále čakala.