Útržky z detstva, ktoré sú pre mňa dokonalé. Vtedy som bola šťastná. #BloggerChallenge

Už som toho veľa napísala o tom, ako som bola na dne, čo všetko zlé som si prežila. Takých článkov tu nájdete dosť. A je to v poriadku, pretože všetky tie časy sa stali súčasťou môjho života.

Dnes sa ale chcem venovať obdobiu, kedy som bola spokojná a šťastná. Z toho obdobia si nepamätám všetko. Sú to len také útržky, ktoré mám v duši zakorenené a nikdy ich odtiaľ nevytrhnem, pretože sú dokonalé.

Už možno viete, že na západnom Slovensku nežijem celý svoj život. Prvých päť rokov môjho života som prežila v Brezne, krásnom mestečku pri Nízkych Tatrách a neďaleko Banskej Bystrice, kde som chodila na výšku.

Tých päť rokov bolo najkrajších v mojom živote. Ako som spomenula, celé to obdobie si nemám šancu pamätať, bola som maličká. Ale útržky z týchto časov sú krásne, dokonalé a… moje. Aj keď viem, že napríklad pre mamku tie časy neboli jednoduché, keďže sa zistil môj hendikep atď. a mali sme problémy s financiami.

V Brezne som mala starkú, starkého, krstnú a bratanca. S ním som sa často hrávala. Raz sme sa spolu hrávali na mŕtvoly. Ľahli sme si na zem, rozpažili ruky a hlavu otočili na stranu. Normálne dráma. 😀

Ďalší útržok si pamätám z toho, ako som už mala dávno spať, ale nespala som a v obývačke hneď vedľa izby pozeral oco Milionára a ja som to napäto počúvala.

Alebo keď sme každú chvíľu chodili „na záhradku“. Bola to chatka na kopci. Starký ma vždy vysadil na ramená a tak sme spolu kráčali. Oberali sme tam ríbezle a vždy si kopu doniesli domov. A mamka potom urobila fantastický ríbezľový koláč.

S ocom sme chodili na prechádzky ku Hronu.

Zaspávala som pri vysávači. Oco začal vysávať, ja som sa posadila na zemi k takému veľkému starému sekretáru a pomaličky som zaspala. Prebrala som sa vždy vo svojej postieľke. 😀

S bratancom sme stavali z Lega domčeky. Raz sme si o posteľ opreli dosku a z nej spúšťali autíčka. Alebo sme chceli byť ako dalmatínci – bodkovali sme sa fixami – nešlo to zmyť riadne dlho.

Robili sme si diskotéky, spoločne sme oslavovali narodeniny, pretože sme od seba len týždeň.

So starkou som sa modlievala ruženec a aj napriek modlitbám je to krásna spomienka. Ku starkej som tiež chodievala pozerať rozprávky, keď sme boli u nich, pretože tie boli skoro ráno a tatko vtedy ešte tvrdo spal.

Celkovo rána v Brezne boli vždy krásne.

Bola som malé dieťa. A možno to je práve to. Nevnímala som negatívnu súčasť života. Bola som bezstarostná. Šťastná.

Rada by som sa do tých čias vrátila.

Tieto spomienky sú ale pre mňa všetko. Sú hlboko v mojom srdci. A sú krásne.

Podobné články na túto tému napísali aj Kája a Mark Reed. Určite ich poteší, keď ich navštívite.