Jazvy a bolestivý úsmev – sebapoškodzovanie a depresia

V minulom článku som sa rozpísala o mojom zrakovom hendikepe a dnes sa presuniem na ďalšiu súčasť mňa. Táto však so mnou nie je od narodenia. A môže byť pre niektorých ľudí kontroverzná. Som však toho názoru, že by sa o tomto malo hovoriť, pretože tým trpí kopec ľudí a boja sa s tým niekomu zdôveriť.

Reč je o sebapoškodzovaní.

Niektorí ľudia tento problém vnímajú ako trend, ktorý koluje medzi pubertiakmi, ale sebapoškodzovanie je reálny problém a aj keď možno existujú decká, ktoré to vnímajú ako trend a chcú zapadnúť, tak je to stále problém ako závislosť. Pre mňa to rozhodne trend nebol.

Mala som asi štrnásť, keď to celé začalo. Nejako som nevedela zvládnuť nápor problémov, ktoré sa na mňa sypali a tak som jednu noc sedela na vani so žiletkou v ruke. A potom sa to opakovalo znovu a znovu a znovu. Dokola. Pocit radosti, úľavy, ošetrovanie a pocit viny. A potom ďalšia chuť ublížiť si. Bol to bludný kruh.

Potom to prerástlo k depresiám. Ale k tomu sa ešte dostanem.

Postupom času boli rany hlbšie a väčšie, že sa veľmi ťažko skrývali pod potítkami, náramkami a neviem čím všetkým. V lete to bol ustavičný strach a nervy, čo si oblečiem, aby jazvy neboli vidno.

Jednoducho sa z jedného pokusu, čo to so mnou spraví, stala závislosť, na ktorú som myslela denno-denne. V škole, doma, dokonca som mala o sebapoškodzovaní aj sny.

Na to, čo som robila, prišla moja mamka. Snažila sa mi pomôcť, ale nestačila na to. Teraz si uvedomujem, ako veľmi ju to trápilo a ubližovalo jej to. A môj pocit viny za toto možno nikdy nezmizne. Ale rovnako nikdy nezmizne aj nesmierna vďačnosť za to, čo pre mňa urobila. Za to, že pri mne stála a objímala ma, keď som dostala záchvat plaču.

Toto obdobie sebapoškodzovania trvalo asi osem rokov. Osem rokov, ktoré sú vyryté na mojich zápästiach.

Takto vyzerajú moje zápästia dnes. Ak vás fotka pohoršuje, nepozerajte sa. Ja sa za svoje jazvy nehanbím.
A potom… tri roky som sa už neporezala. Tri roky, ktoré boli plné bolesti a starostí, ťažkých chvíľ, ale neporezala som sa. Ani jeden jediný raz. A môj život sa zmenil. To, ako k tomu došlo sa dočítate v ďalších článkoch.

Nuž a so sebapoškodzovaním sa spojila aj depresia. Pozor – depresia nie je depka a nie je to ani len zlá nálada. Depresia je to, keď nevládzete žiť. Nevládzete dýchať, nechcete dýchať. Nič vás nebaví, nenapĺňa, cítite sa prázdni a akoby vám zlámali všetky kosti, že cítite neskutočnú bolesť, ale len psychickú. Nemáte záujem žiť, jediné čo zvládate je ležať v posteli a plakať. Ak by ste sa snažili usmiať sa, bolelo by vás to. Je to ako by vás rozlámali, roztrhali na kúsky. Bolesť, prázdnota a zase bolesť. To je depresia.

Moja diagnóza je recidivujúca depresia. Chvíľu som chcela napísať, že bola, ale stále je. Nie som vyliečená.

Moje depresie začali v období začiatku aj sebapoškodzovania. A časom sa len zhoršovali, pretože som hneď nešla za odborníkom. Je fakt, že som sa hanbila.

A to vyústilo až do toho bodu, že som sa pokúsila o samovraždu. Dvakrát. Ten prvý pokus zostal bez lekárskeho ošetrenia, pretože lieky som vyvrátila a bolo mi „dobre“. Ten druhý pokus bol vážnejší. Skončila som na psychiatrii na Kramároch.
Až vtedy som začala chodiť ku psychiatričke a brať antidepresíva. Problém bol v tom, že mi dávali také antidepresíva, ktoré mi vôbec nezaberali. Brala som ich niekoľko rokov aj s nejakou pauzou, ale bolo to ako hádzať hrach na stenu.

Musela som si zažiť asi tú najhlbšiu depresiu vo svojom živote, aby mi lekárka lieky zmenila. Bolo to obdobie, kedy som sotva zvládala ísť na toaletu. Inak som len ležala v posteli, sem-tam plakala, sem-tam len pozerala do stropu. Inak nič. Keď som sa potom dostala k lekárke, predpísala mi nové lieky a tie ma zachránili pred tým, aby ma poslala do Pezinku. Tieto „nové“ lieky beriem už skoro tri roky a pomáhajú mi.

Je však pre mňa ťažké zmieriť sa s tým, že aj keď mám zníženú dávku, bez nich to nejde a vždy keď experimentálne prestanem tabletky jesť (alebo zabudnem), som opäť v depresii.

K tomu sa pridali aj záchvaty úzkosti, na ktoré som tiež dostala lieky a dnes je to pomerne v pohode. Rovnako som sa dlho potýkala s nočnými morami, ktoré rovnako potlačili lieky. Veľa chémie, ale bohužiaľ nemám na výber.

V ďalšom článku vám opíšem to, ako ľudia vnímajú depresiu a aké sú časté výroky a rady pre človeka trpiaceho depresiou a aká je vlastne realita.

Podobné články

One thought on “Jazvy a bolestivý úsmev – sebapoškodzovanie a depresia

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *