Som unavená… ale nevzdávam to.

Prv, než sa rozpíšem, musím zdôrazniť, že v tomto článku sa v žiadnom prípade nechcem ľutovať. Píšem ho preto, lebo viem, že niečo, čo prežívam teraz ja, prežíva aj niekto iný. A tiež ho píšem pre seba, aby som sa možno cítila kus lepšie.

Viete, že trpím depresiami. Posledné roky sa moje depresie často vracajú. Poslednú epizódu som mala v decembri (v prvej polovici. Ďalšia prišla pred pár dňami. A ešte trvá. Počas minulej epizódy (a počas stoviek ďalších predošlých) som sa snažila izolovať seba od všetkých, ktorých mám rada. Dni a noci zrušených upozornení, vypnuté zvonenie. Samozrejme opäť to nedopadlo dvakrát dobre. Teraz sa vážne snažím neizolovať sa. Mamka o depresii vie už od začiatku, čo epizóda začala. Dokonca som so sebou vybojovala, že niekomu napíšem. Ehm, ani si neviete predstaviť, čo to chcelo sily. A… nedopadlo to podľa mojich predstáv. Zanechalo to vo mne pocit, že nech sa snažím ako chcem, nemá to zmysel. Kurník, viem, že to nie je pravda, ale to prvé strašne kričí.

Včera večer som nemohla zaspať, pretože moja hlava bola neznesiteľná. Chcela som sa s niekým podeliť o myšlienky, ktoré mi napadli, aby som ich tak mohla nechať ísť. Ale nakoniec som si ich nechala pre seba a oni tam stále hlodajú.

Nevadí, nemôžem povedať, že by som sa vzdávala. Bojujem ako o život, pretože niekde hlboko vo vnútri to moje pozitívne ja vie, že to má zmysel. Snažím sa, tak veľmi sa snažím, až som z toho unavená ešte viac, než v depresii reálne som.

Mám v mobile aplikáciu VOS, ktorá má pomáhať. Píšem si do denníka, čítam a hovorím si pozitívne afirmácie, meditujem, robím dychové cvičenia. Fakt sa snažím. Totálne ma to unavuje, že by som najradšej väčšinu času nevyliezla z postele. V izbe mám bordel. V hlave mám bordel. Nerobím nič iné, len hrám The Sims 4. Nemám chuť maľovať. Nemám chuť písať – teda len tento článok zo mňa vyšiel nejako impulzívne.

Viem, že sa to zlepší. Že epizóda zasa prejde a ja budem opäť sama sebou. A som sama za seba rada, že sa tentokrát vážne snažím neizolovať sa, pretože sa bojím, že stratím ľudí, ktorých mám rada. Aj keď je stále veľa vecí, ktoré sa i teraz snažím zvládať sama.

Priznávam, asi som tento článok napísala aj kvôli tomu, aby som samu seba presvedčila, že sa naozaj snažím. Chcela by som toho napísať veľa – veľa myšlienok, ktoré vo mne kolujú dokola. Ale bojím sa. Bojím sa, že budú príliš tmavé. Bojím sa toho, že keď ich napíšem, niekto mi potvrdí, že sú pravdivé. Že mi povie, že majú pravdu a to pozitívne ja ju nemá. Zároveň by som ich chcela napísať a veriť, že tým ich nechám ísť ako balóniky vo vetre (ako bolo v jednej z meditácii na VOS).

Som fakt strašne unavená. Ale nemôžem to vzdať. Zvládnem to. Nebudem sa viac izolovať aj napriek sklamaniu a pocitu, že to je vlastne jedno. Budem bojovať so svojimi myšlienkami. Všetko to prejde a bude to v poriadku.

Uf, aj toto presviedčanie vyžaduje námahu.

A prepáčte za tento nič-neodkazujúci článok. Dúfam, že máte krásne dni. Mám vás rada.